Francúzska selekcia

Návrat Sious

Už dve hodiny som zavretá na izbe a zmáha ma nuda. Už som robila snáď všetko čo sa len dá. Mohla by som ísť do knižnice ale tam poznám už skoro každú knihu. Keď vtom mi niečo napadlo. Mohla by som si pozrieť film. Áno, nejaký dobrý film s popcornom v súkromnom kráľovskom kine. Ako blesk som vybehla z izby a trielila do kuchyne. Kým ma nikto nepristihne je úplne jedno či bežím. I keď neviem či by sa to na týchto podpätkoch dalo nazvať behom. Vletela som do kuchyne a začala sa hrabať na poličke kde sa mala nachádzať vytúžená pochúťka. Keď som ho našla rýchlo som ho šmarila do mikrovlnky a zrazu dostala chuť na nejakú zmrzlinu. Tak som si tajne zobrala celé malé vedierko plné vanilkovej zmrzliny. Tá síce nepatrila medzi moje obľúbené, ale bude to stačiť. Popcorn bol hotový a ja už som začala letela chodbou, keď ssom zahla za zákrutu znenazdajky sa vynoril Enrique. Prudko som doňho narazila a takmer zhodila. Ale Enrique predviedol šikovný hmat a udržal rovnováhu a pritom zachytil aj mňa. Jedlo šak zachrániť nedokázal a popcorn bol po celej podlahe a kelínok so zmrzlinou sa otvoril a trochu lahodnej pochúťky uniklo na zem. No ja som stále bola v Enriquovom náručí ktoré ma zachránilo pred pádom. Po chvíli trápneho ticha som sa chcela postaviť na vlastné nohy, lenže som sa pošmykla a Enrique ma naspäť stiahol do svojho náručia. Nervózne som sa usmiala a tentokrát úspešne postavila na vlastné nohy.

„Nemala by ste behať po zámku výsosť. Mohli by ste prísť k nejakému zraneniu," káravo a trochu povýšenecky ma upozornil. Ak sa bude takto správať, tak k nejakému zraneniu príde on.
„Ďakujem za vašu starostlivosť, ale myslím si, že sama viem čo je pre mňa najlepšie, princ Rei." Hrdo som si uhladila šaty a začala zbierať zo zeme kúsky popcornu. Ako som sa pohla uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Pozrela som sa na pravú topánku a všimla som si nalomeného opätku. No super toto presne ešte potrebujem. Dnes sa tuším vsetci proti mne spikli.

Vykašľala som sa na to a obidve topánky si vyzula. „Vidíš čo si spôsobil?" vyčítala som Enriquovi ukazujúc na opätok.
„Nestalo by sa to keby si nebežala. Kam si vlastne mala namierené aj s toľkými dobrotami že to nemohlo počkať?" zohol sa a už mi pomáhal zbierať kúsky popcornu. „Len som si chcela pozrieť nejaký film a zabiť čas. Keby som vedela že ma toto postretne, ver mi, že by som sa tak neuponáhľala." Z hrdla sa mu vydral srdečný smiech. „To je paráda, lebo zhodou okolností..." Enrique nestihol dokončiť vetu, pretože som presne vedela čo má na mysli. „Nie, nemôžeš ísť so mnou."

„Prečo nie? Netúžiš po spoločnosti šarmantného princa?" spýtal sa nafúkane.
„No princ tu je, ale ten šarmantný sa tu zatiaľ neukázal," podpichla som ho s úškrnom. On len odul spodnú peru a tváril sa že sa ho to dotklo. Tentokrát som sa rozosmiala ja. „No tak dobre, môžeš ísť so mnou pozerať film. Pod podmienkou, že ho vyberiem ja, a ty sa mi do toho nebudeš starať." Jeho tvár sa rozjasnila a už sa usmieval od ucha k uchu. Vyzeral ako malé dieťa ktorému až po dlhom prehováraní dovolí mama lízatko.

„Ale ešte najprv choď pre druhý popcorn, pretože tento je aj s príchuťou "čistej" dlážky, ktorú ja veľmi nemusím. A ja si zatiaľ zájdem prezuť topánky. Môžme sa stretnúť pred kinom, teda ak vieš kde je." Pokrútil hlavou a z očí som mu vyčítala zle nemá ani poňatia kde to je. „Tak fajn. Stretneme sa tu," povedala som a už som bola na ceste do svojej izby.

Premýšľala som nad tým že kdeže v tom kine budeme sami, mohla by som tam byť aj bosá. Keď som prišla do izby schmatla som prvé topánky s čo najnižším opätkom a svižne kráčala naspäť na chodbu kde mal byť Enrique. Ach, ten princ je teda ťažký oriešok. A ako si verí. Ale myslím si že takého tvrdého iba hrá, má aj druhú stránku ktorá dokáže byť veľmi milá a starostlivá. Ako sa mi myšlienky uberali došla som k danému miestu, kde som počkala na popcorn. S ním došiel aj princ.

Spolu sme sa vybrali smerom ku kinu. „Takže, pochváľ sa, koľký kráť berieš takto princa do súkromného kina?" nadhodil Enrique s triumfálnym úškrnom.
„Hmm, myslím že princa prvýkrát, ale keby si sa spýtal na mužské pohlavie..." myslela som to zo žartu, ale Enrique očividne nepochopil, lebo na mňa vypliešťal oči ako keby videl ducha. Asi som ho práve dostala v jeho vlastnej hre. Ale ten jeho pohľad stal za to. Ako na mňa vyjavene zízal nemalo chybu a ja som sa neubránila smiechu. Zatiaľ čo som sa ja smiala, Enrique sa stále nechápavo a zdalo sa mi, že aj trochu nervózne, kukal.

„Enrique, to mal byť vtip. Myslíš si, že ja si sem bežne vodím mužov? Vyzerám snáď tak?" spýtala som sa trochu ustarostene. Enrique sa akoby konečne prebral z tranzu. „Isteže nie. Prepáč bol to len hlúpy vtip. Moja chyba že som to nepochopil." Nerozumela som tomu. Zrazu sa prestal správať tak márnomyseľne a z jeho slov bolo cítiť neistotu.

Chvíľu sme kráčali v tichu no ja som sa musela spýtať: „Si v poriadku?"
„Jasné. Už sa teším na film."
„Aha. No vieš, ja len že zrazu si nejaký sklesnutý, tak som sa chcela ujistiť."
Usmial sa na mňa ale nebolo to tym pravým úprimným Enriquovským spôsobom. Rada by som vedela čo sa mu práve honí hlavou. Povedala som snáď niečo, čo mu zhoršilo náladu?

Moje pochmúrne myšlienky ma prešli hneď ako sme vstúpili do malej sály. Už som tu nebola teda poriadne dlho, ale ešte stále sa tu držala tá špeciálna vôňa zmiešaného popcornu s tradičnou vôňou sedadiel a vzrušujúcej atmosféry.

Hneď som sa vybrala ku skrinke s filmami a začala som v tom kutrať. Do ruky mi padol jeden dobrý film, ktorý som už teda poriadne dlho nevidela. „Našla si niečo?" ozval sa Enrique obďaleč žujúc môj popcorn. „Áno. Niečo by tu bolo," povedala som a zdvihla DVD do vzduchu ukazujúc ho Enriquovi. Ten len prižmúril oči, akoby nedokázal prečítať obrovské písmenka. „Bezradná priepasť, je naozaj krásny film, ver mi, zamiluješ si to." Enriquova tvar sa stiahla do myslení výrazu, keď si uvedomil, že na obrázku devedéčka je mladá žena z 19. storočia s pohľadným mužom po boku.

„Dohodli sme sa, že film vyberiem ja a ty Mišo toho nebudeš zasahovať. A ja som sa rozhodla pre tento."
„Ja som predsa ticho. Len vieš, či by sa tam nenašlo niečo... niečo iné?" opatrne sa spytoval.
„Nie. Myslím, že toto je dosť dobré," odvetila som s istotou.

Zapla som to a pohodlne sa usadila aj s Enriquom na sedadlách. Film už bežal a ja som cely čas zaujato pozerala na plátno. Po jeho skončení som natešene zvolala: „Vidíš, hovorila som ti že je to dobré."
„Áno, ale nabudúce mi pripomeň, nech už s tebou v žiadnom prípade nejdem do kina."
„Dávaj si pozor, Enrique, lebo by som sa mohla uraziť," povedala som so smiechom. Tiež sa nevýrazne zasmial. Myslím, že ten film mu zlepšil náladu, to som rada.

Vyšli sme z kina rozpravajúc sa o zvratných udalostiach z Bezradnej priepasti.
„Vieš, myslím že bolo priveľmi samozrejmé že John zomrie. Vedel som to, už podľa prvých slov čo vypustil z úst. A navyše keď sa kvôli nemu Meredith pokúsila zabiť, tak vsetci boli v šoku, ale pritom sa to dalo čakať, keď už od začiatku na ňom tak lipla a držala sa ho ako kliešť." Keď som sa nad tým zamyslela, Enrique mal pravdu, naozaj je ten film dosť predvídateľný.
„Práve si mi pokazil idylku môjho obľúbeného filmu," vyčítala som mu.
„Tak to si musela dosť málo filmov vidieť, keď tento patrí medzi tvoje obľúbené. Poznám pár fajn filmov ak sa ti páči takýto žáner. Ale nabudúce si pozrieme film aký vyberiem ja, platí?" Usmiala som sa. Nabudúce. „Platí," povedala som akože nahnevane, ale v skutočnosti som sa tešila na to naše Nabudúce.

StaniUrb + súťažiace