Francúzska selekcia

Príchod hostí

S celou rodinou sme čakali na hostí. Ako prvá prišla limuzína s našou rodinou. Strýko Hubert a Teta Brilin vystúpili prvý. Nevidel som ich už pár mesiacov. Za nimi sa po chvíli objavila aj moja úžasná sesternica. Vystúpila z limuzíny a hodila sa mi okolo krku. ,,No čo? Už si si nejakú krásavicu vyhliadol?" opýtala sa.

,,Leona, Ahoj!" zakričala na ňu Sious a usmiala sa.

Pokrútil som nad ňou hlavou a zasmial sa.
Leona: Odomňa hneď prešla k Sious. ,,Ako dlho sme sa nevideli dráha?" opýtala sa, ,,Je to ako večnosť."

Z ďalšej limuzíny vystúpili Portugalci. Podišiel som bližšie. ,,Veličenstvá," poklonil som sa, ,,Enrique," potlapkal som ho po chrbte.

Sious sa zasmiala. ,,Áno to bude už večnosť, ale som rada že ťa opäť vidím," úprimne sa usmiala, poklonila sa a slušne všetkých pozdravila.

,,Dobrý deň, princ Edmund," odpovedal mi a jemne sa uklonil.

Matka sa na všetkých usmiala a pozdravila. Keď sme tu už boli skoro všetci dala sa do reči s portugalskou kráľovnou.

Ďalšia limuzína prudko zastavila a vodič ihneď prišiel otvoriť dvere. Na tvári vojvodkyne sa objavil úsmev. Pristúpila ku skupinke. ,,Dobrý ďeň," pozdravila. Všimol som si ako sa Enrique prihovoril mojej sestre. Z jej postoja som usúdil, že na e je nadšená. Poklonil som sa Talianskej vojvodkyni a aj keď takéto veci má na starosti mama povedal som: ,,Všetkých pekne výtam. Tohtoročný bál bude o niečo iný, keďže sa ho zúčastnia aj moje súťažiace. Ďakujem že ste prišli," otvoril som dvere, aby mohli vojsť dnu.

Vojvodkyňa sa usmiala. ,,Ďakujem," vošla dnu do paláca.

Leona vošla za ňou a portugalskou kráľovskou rodinou. Ruka v ruke ju nasledovali rodičia a potom Sious s Enriquom, mama a otec. Posledný som šiel ja.

,,Takže kedy je bál?" ešte raz sa pre istotu opýtala vojvodkyňa, aby neprišla neskoro.

,,Zajtra večer madam," odpovedal som jej.

Súhlasne kývla hlavou. ,,Asi by som už išla spať. Cesta bola náročná," povedala, ,,Izby máme tak ako minule?"

,,Samozrejme madam. Na treťom poschodí v pravo," usmial som sa na ňu a snažil sa pôsobiť prívetivo. Odišli aj Portugalský panovníci, Hubert s Brilin, mama s otcom a ja som ponúkol plece Leone. Spoločne sme ich nasledovali a Sious nechali s Enriquom.

Sious:

Podišiel ešte bližšie a spýtal sa: ,,Všetko v poriadku, princezná Frederika?"

Zaškrípala som zubami a ani si nevšimla kedy všetci odišli. Aspoň si to s ním budem môcť vybaviť osamote. ,,Nevolaj ma Frederika. Som Sious. Sious. Napíš si to niekde ak si to nevieš zapamätať. A len tak pre tvoju informáciu mala som sa výborne, kým si neprišiel ty," škaredo som naňho zazrela.

,,Hmm, no mojou prítomnosťou to určite nebude. Ale ak by som mohol, rád by som vám náladu zlepšil," uškrnul sa.

,,No to určite," odvrkla som. On ma tak neskutočne vytáčal, už len jeho existenciou.

Podišla ku mne služka a uklonila sa. ,,Vaša výsosť. Ospravedlňujem sa, že vyrušujem, no princ ma poveril, aby som vám odovzdala odkaz," povedala a sklopila zrak.

Prekvapene som na ňu pozrela. ,,O aký odkaz sa prosím vás jedná?" spýtala som sa a hodila na Enriqua smrtiaci pohľad, ktorý hovoril, aby čím skôr odišiel. No on sa ani nepohol a len sa nevinne usmial.
Služka mi podala lístoček.

Ahoj sestrička. Uži si to. Keď s tým lišiakom skončíš príď za mnou.

,,Ďakujem. Choďte za Edmundom a povedzme mu, že o chvíľu prídem," povedala som s kamennou tvárou a pohľad upierala na vyškierajúceho sa Enriqua. Slúžka prikývla a nechala nám trochu súkromia.

,,Asi sa nedozviem čo tam bolo napísané?" opýtal sa.

,,Tomu ver, že sa to nedozvieš," povedala som drzo a odpochodovala smerom k Edmundovej izbe. No na počudovanie ten doliezavý princ šiel za mnou. Po niekoľkých krokoch som sa nervózne otočila a zavrčala naňho, ,,Choď láskavo do svojej izby a neprenasleduj ma. To ťa rodičia neučili, že je to neslušné. Ja som si myslela, že si vychovaný. Ale ako vidím, nie si," obrátila som sa mu chrbtom a nahnevane kráčala k cieľu.

Enrique šiel samozrejme za mnou so slovami: ,,Dobre odídem, ak mi sľúbiš, jazdu na koni. Zajtra," povedal a uškrnul sa.

Celá podráždená a nervózna som na neho vyštekla. ,,Dobre! Len už choď," po týchto slovách, akoby kúzlom odišiel a ja som sa hneď cítila kludnejšie. Ako som kráčala k Edmundovej izbe pomaly som vstrebávala môj posledný rozhovor s Enriquom. Zajtra. Jazda na koni. S ním. Čo? Preboha s ním? To ako ja a on?! Zase sami. Och nie. Budem to musieť nejak prežiť. Kým som si uvedomovala vážnosť situácie dostala som sa až ku Edmundovým dverám a dosť hlasno som na ne zaklopala.

StaniUrb + súťažiace