Francúzska selekcia

Rodinné stretnutie

,,Rozprávala si sa už s Edmundom dráha? Príde mi, že je toho na neho v posledných dňoch priveľa." povedal kráľ, kým kráčali chodbou ku knižnici. ,,Rozmýšľal som, že predsalen mu budem dávať menej práce. Aspoň teraz ku koncu selekcie." dodal ešte.

,,Vlastne, v poslednej dobe nie. Všimla som si, že sa stále iba s niekým hádam a nechcem mať na neho zlý vplyv aj ja.'' Povzdychla si. ,,A čo ty?''

Pokrútil hlavou. ,,Stále niekam behá. Viac krát som za ním bol, no v jeho izbe som ho nezastihol."

,,Musíš ho hľadať na iných miestach. Ak by si mal dom plný dievčat, ktoré ťa chcú tiež by si deň nestrávil zavretý v izbe.'' Pokrútila nad jeho logikou hlavou kráľovná.

Kráľ sa zasmial. ,,Keby si bola v tej izbe so mnou, pokojne." Pobozkal ju na líce. ,,Ale máš pravdu. Ako vždy miláčik." Zaškeril sa. ,,Skúsim tvoju radu využiť."

Véronique sa prechádzala chodbou zo svojím obľúbeným románom v rukách. Zaujato si ho čítala. Odhrnula si prameň vlasov, ktorý jej spadol do tváre, aby sa mohla sústrediť na text. Zhlboka sa nadýchla, pretože ju konanie postavy nadchlo. Na krku ju chladil matkin medailón, ktorý nepustila z rúk odkedy ho dostala. Odrazu ucítila tupé buchnutie a v druhej chvíli sa ocitla na zemi. Jemne zvýskla. Dvihla hlavu a všimla si kráľa s kráľovnou. Rýchlo sa postavila, ignorujúc bolesť v členku a uklonila sa. ,,Ospravedlňujem sa, Vaše veličenstvá." šepla mierne vystrašene a cúvla. Povzbudila sa a pozrela im do očí.

Kráľ sa zarazene pozrel na slečnu, ktorá do nich vrazila. ,,To... Je v poriadku slečna Landau." Využil svoj hraný úsmev. V tejto situácií sa asi nemal chuť usmievať. Z hlboka sa nádychol.

Kráľovná chcela niečo povedať no prerušil ju náhli tlak. Zapotácala sa, no nespadla. Zrazu spatrila dôvod jej vyrušenia a zamračila sa. ,,Všetko v poriadku?! Nič nie je v poriadku!'' Naštvane sa pozrela na svojho manžela. Potom presmerovala svoj pohľad na dievča pred ňou. ,,Mala by si sa začať poriadne učiť. Takto sa dáma nespráva. Aj keď... z teba dáma aj tak nikdy nebude.'' Odfrkla si.

Edvin sa zmätene pozrel na Eliszabeth. ,,Prosím ťa dráha, čo ti tá milá slečna urobila, že sa k nej správaš tako nepríjemne?" opýtal sa aj keď mu to nebolo príjemné. ,,Len sa začítala do knihy. To sa môže stať každému."

,,Dáma ale nečíta pri kráčaní po chodbe.'' Zamračila sa ešte viac. ,,Ale ty to nemôžeš pochopiť. Predsa len si nevyrastal v takých podmienkach ako ja.''

Dievčina vystrela chrbát. Zhlboka sa nadýchla. Zdvihla zo zeme knihu. Skákala pohľadom z kráľa na kráľovnú, jemne nechápajúc ich rozhovor. Hoci ich nechcela rušiť, rozhodla sa konať. Neprerušila očný kontakt. ,,Máte pravdu, Vaše veličenstvo. Nemala by som čítať na chodbe, ale aj tento počin je dôkazom, že sa učím byť dámou. Hoci som prišla zo sirotčinca, naučila som sa čítať, starať sa o seba a vyjadrovať sa. Ospravedlňujem sa Vám, no nemáte dôvod na mňa zvyšovať hlas." predniesla pokojným hlasom s diplomatickým postojom a znovu sa uklonila.

Kráľ sklopil pohľad. ,,Ako myslíš." šepol som. ,,A čo čítate slečna, ak sa samozrejme smiem spýtať." Mierne sa usmial, no tento krát prirodzene.

,,Ale prosím ťa. Ty už to viac pokaziť nevieš.'' Pretočila očami kráľovná. ,,Ale som veľmi rada, že aj niekto ako vy bude mať základné vzdelanie.'' Otočila sa na kráľa. ,,O čo ti ide. Robíš ako by sa nič nestalo a snažíš sa to zahovoriť.''

Véronique mu opätovala úsmev, obrátila knihu názvom k nemu, aby si ho sám mohol prečítať. ,,Je to román. Láska nepozná hranice." odpovedala mu na otázku. ,,Veličenstvo." doplnila jeho titul pokorne. Otočila sa ku kráľovnej. ,,Bola by som rada, ak by ste sa k mojej osobe nevyjadrovali tak pohŕdavo, veličenstvo." Bránila sa chabo. Neverila, že oni sú Edmundovi rodičia. Ich syn bol oveľa milší a zdvorilejší.

,,Preboha Eliszabeth. A ty tu hovoríš o správnej výchove? Nič ti neurobila a správaš sa tu k nej ako k najhoršiemu nepriateľovi. Niekedy ťa nespoznávam."

Kráľovná si znova povzdychla. ,,Ach. A znova to robím. V poslednej dobe som podráždená aj maličkosťami a stále sa s niekým hádam. Všetko na mňa dolieha a ja sa nemám ako odreagovať. OSPRAVEDLŇUJEM SA VÁM.''  Povedala s predstieranou úprimnosťou, ktorú nemali ako prekuknúť a zatvárila sa strápene aj keď v duchu sa smiala na tom ako vtipná jej prišla táto situácia. Najradšej by bola keby tu bola Anjo tá by jej porozumela, no teraz keď je preč sa nemohla zveriť nikomu inému než Rose.

Véronique im venovala milý úsmev. ,,Ďakujem, Vaše veličenstvo." Ozvala sa zdvorilo. Tento jej zážitok bol snáď najšialenejší z celej selekcie a hneď po ňom si zaradila spomienku, keď spievala pre Edmunda. Taktiež si živo spomínala na rozhovor so zámockým služobníctvom, ktorých názory ju pripravili o slová. Pritisla si knihu k hrudi.

Kráľ si mierne povzdychol a usmial sa na kráľovnú. A potom znovu pozrel na Veronique. Veľmi sa podobala na matku.

,,Ale nemáš za čo drahá.'' Povedala 'jemne a priateľsky' kráľovná.  V hlave si stale opakovala slová Rose ako mantru. Určite mal dôvod ti to nepovedať. Určite ONA nevznikla naschval keď mal predsa TEBA.

Táto situácia sa kráľovi páčila menej a menej. Zvláštne ticho, ktoré nastalo bolo pre neho neuveriteľne nepríjemné. Na jednej strane jeho žena a na druhej nemanželská dcéra. Začal si podupkávať nohou a modlil sa ku všetkým bohom, aby niekto niečo povedal.

Véronique jemne nadvihla hlavu. Usmiala sa. ,,Smiem sa opýtať na váš názor na selekciu, Veličenstvo?" Opýtala sa s pohľadom upreným na kráľa. Jej hlas bol prekvepivo pokojný. ,,Je pravda, že medzi návštevníkmi boli Portugalci aj Španieli, ktorí sú vašou rodinou, Veličenstvo?" Smerovala otázku na kráľovnú a ucítila hrdosť na samú seba.

,,Španielská kráľovská rodina je s nami pokrvne spojená no portugalská nie.'' odpovedala kráľovná.

Kráľ sa usmial. ,,Selekcia je dobrá vec, ale nie vo všetkých prípadoch. Niektoré veci sa mi v nej nepáčia a pôsobí na mňa ako hra. Ak ale hovoríme presne o Edmundovej selekcii, to posúdiť neviem, keďže toto rieši viac moja žena." odpovedal aj on a s úsmevom sa obrátil na Eliszabeth.

Véronique sa jemne usmiala nevedomky hrala zo zlatým náhrdelníkom po rodičoch. Pozrela sa naň a pevne ho stisla v ruke. Kráľovi aj kráľovnej sa hlboko uklonila. ,,Ďakujem Vám za príjemné stretnutie. No ešte mám prácu." odvetila neurčito. ,,Viete, nech už skončí táto selekcia akokoľvek... verím že si Edmund nájde ženu, ktorú bude ľúbiť a s ktorou ostane slobodný. Budem ho v jeho rozhodnutí podporovať." doplnila. Znovu sa im hlboko uklonila. ,,Dovidenia!"

,,Dovidenia slečna." Usmial sa kráľ a pokračoval s Eliszabeth ku knižnici.

StaniUrb+ súťažiace