Francúzska selekcia

Odchod?

Veronika kráčala chodbami. Rozhodla sa zájsť do knižnice alebo do záhrad. Nevedela kam presne no vedela, že potrebuje myslieť na niečo iné ako je selekcia. Možno boli plány iné, no nakoniec zmenila svoj smer a vybrala sa do kuchyne.

Felicity kráčala po chodbe do svojej izby, aby sa zbalila. Jednou rukou si držala zlomenú ruku v obväzoch a druhou si prehrabla strapaté vlasy. Všimla si Veroniky, ktorú letmo pozdravila, no nevedela, či by malo zmysel niečo vysvetľovať.

Chvíľu len zarazene hľadela na Felicity, ktorá mala niečo s rukou, ťahala za sebou kufor a vôbec nevyzerala ako tá Felicity ktorú poznala. ,,Fel? To čo sa Ti stalo? A-a prečo máš kufor?'' Nechápavo na ňu pozerala a nevedela čo si má myslieť.

Pohodila hlavou. Jemne skrčila obočie. Povzdychla si. ,,Odchádzam z tohto pekla, Veronika. Vraciam sa späť k svojmu životu... teda nie tak celkom. Proste idem preč. Už to tu neznesiem." Okomentovala. Mala chuť ju objať, ale udržala sa. ,,Zlomila som si ruku, keď som utekala pred Edmundom."

,,Ale ty... ako... čo?'' Nechápala. Felicity poznala ako jednu z najsilnejších ľudí a toto jej k nej nesedelo. Ale celkom jej v určitých veciach rozumela. ,,Utekala pred Edmundom?'' Zhrozila sa. Čo také jej mohol urobiť?! ,,To krz neho si si zlomila ruku? Bolí ťa to veľmi?'' Starala sa o ňu. Nebola práve nadšená že ju vidí v takomto stave. Veď to sa jej nemalo nikdy stať!

Len si povzdychla a pokrútila hlavou. ,,Som rada, že sa o mňa zaujímaš, no rozhodla som sa zachrániť, kým to ešte bude možné. Edmund je necitlivý. Už viem, že nás všetky využíva." Šepla a prezrela si ruku. ,,Hej, bola to otvorená zlomenina. Dám sa do poriadku asi za mesiac."

Nevedela čo má na to povedať. Ako reagovať. Len nad tým pokrútila hlavou. Úplne jej to pokazilo chuť do jedla a to si chcela dať čokoládový koláč. Ten milovala. ,,Za mesiac? Nechceš radšej zostať v palaci a nehať sa lečiť odborníkmi?'' Bala sa o ňu. ,,Čo ak sa ti do toho dostane infekcia, zapáli sa ti to?!''

Pozrela sa na koniec chodby a potom sa otočila na druhú stranu, aby sa uistila, že ju nik nebude počuť. ,,Rada by som sa ostala liečiť. No mám strach z jeho výsosti. Nechápem ako mi tak mohol ublížiť a ja.." Zasekol sa jej hlas no s nádychom pokračovala. ,,Chcem, aby mi moje city opätovala žena. Hodlám si nájsť priateľku." Šepla a sklonila hlavu. Pozrela sa na zviazanú ruku. ,,Môžem len dúfať, že sa to nezapáli."

,,Ako by ti ublížil. Prosím povedz mi čo sa ti stalo.'' Poprosila ju. Vážne chcela vedieť čo sa stalo a možno jej pomôcť ak to bude v jej silách. ,,Och...'' tak toto jej vyrazilo dych. Vážne nevedela, čo na to povedať. Ale čo bolo najhoršie nehnusilo sa jej to a chápala ju čo ju neskôr donúti premýšľať. ,,Ja ak chceš môžeme to dať niekomu ošetriť a potom ti môžem vybaviť niakeho doktora.'' Navrhla jej nevediac či vôbec povedala zmysluplnú vetu.

Pokrútila hlavou. ,,Prepáč, ja na to chcem zabudnúť. Už som volala rodičom. Prídu po mňa a tiež mi vybavia najlepších doktorov. Ostanem tu ale ešte pár dní ak by si chcela." Povedala pokojne a pozrela sa jej do očí.

,,Poď mala by si si oddýchnuť a ja zatiaľ zavolám doktora. Ak tu zostaneš nemôžeme to nechať neošetrené.'' Poznamenala, otvorila dvere a uložila Felicity do postele s jemným usmevom na perách. ,,Počkaj tu.'' Povedala zavrela dvere a vydala sa pre doktora ako povedala.

Felicity položila hlavu na vankúš a odpočívala, ignorujúc skutočnosť, že Veronika absolútne zmenila jej pôvodný cieľ. Povzdychla si. ,,Ako sa mohlo všetko takto zvrtnúť?" Opýtala sa šeptom.

Veronika vošla o chvíľu do izby aj s doktorom v pätách. Bála sa aby jej kamarátka naozaj nemala niečo s rukou len krz jej zbrklosť. Doktor podišiel k Felicity a pýtal sa jej ešte nejaké otázky, prezrel ju a potom ju začal ošetrovať.

Felicity si nechala ošetriť ruku. Úsmevom poďakovala Veronike. Doktor jej dal obklady na nepekný opuch a znovu jej ju pevne previazal, aby sa vylúčilo riziko, že sa kosť zrastie nesprávne. ,,Ďakujem za pomoc."

,,Nemáš za čo. Veď sme predsa kamarátky.'' Veronika sa na ňu usmiala a posadila sa na kraj postele, na ktorej ležala poranená Felicity. ,,Bolí ťa ešte niečo?'' Opýtala sa pre istotu.

Pokrútila hlavou. ,,Nie, som v poriadku." Odpovedala. ,,Ako sa má Véronique?" Opýtala sa jej Felicity odrazu.

,,To je dobre.'' Usmiala sa, ale jej úsmev hneď zmizol keď spomenula Véronique. Mala voči nej zmiešané pocity a voči ich vzťahu veľa nevedela no nezdal sa jej byť veľmi priateľský a tek nevedela čo od tejto otázky očakávať. ,,Je trochu zmätená ale inak je v poriadku. Prečo?''

Mykla plecami. Potom si povzdychla a vysvetlila jej náhly záujem. ,,Vedome som jej ublížila kvôli slepej láske k niekomu, kto nie je úplne v poriadku. Hodlám sa jej ospravedlniť."

,,Ach ták. Tomu rozumiem.'' Žiarivo sa usmiala. ,,Podľa mňa ti určite odpustí. Je to dobrá duša.'' Na chvíľu sa zamyslela. ,,Ale ako si sa jej chcela ospravedlniť, keď si tak bezhlavo utekala?'' Opýtala sa s náznakom pobavenia ako bolo vidno, že Felicity nie je vo svojej koži.

,,Prosím Ťa nerieš to. Pôjdem sa jej ospravedlniť hneď ako naberiem nových síl." Uťala rozhovor bez náznaku pobavenia. ,,Prepáč za moju neochotu, ale bola som celú noc hore a som hrozne unavená."

,,To nič. Len si pospi. Ja som aj tak ešte nie kam chcela isť.'' Nežne sa na nu usmiala. ,,Maj sa. A uvidíme sa zajtra.'' Zamávala jej a odišla z jej izby. Namierila si to do kuchyne ako pôvodne plánovala no hlavou jej stále behali myšlienky.

StaniUrb + súťažiace