Francúzska selekcia

Sľub

Ráno som sa prebudila plná energie a entuziazmu z nového dňa. No potom som si uvedomila jeden krutý fakt. Sľub, ktorý som dala tej najhoršej osobe, ako som len mohla, Enriquovi. Najradšej by som sa naňho vykašľala, ale ako by som potom vyzerala? Viem si to živo predstaviť. Titulka na RoyalNews: „Princezná sa stáva rebelkou. S verejným porušovaním sľubov nemá žiadny problém! Odteraz portugalský princ Enrique, tak ako zvyšok portugalskej kráľovskej rodiny pohŕda francúzskom, a to to všetko vďaka našej princeznej Sious.” Nie! Nesmiem dovoliť, aby moje meno v spoločnosti pokleslo. Preto mi asi neostáva nič iné len tam ísť.

Po raňajkách za mnou prišiel Enrique aj so svojím priblblým víťazoslávnym úsmevom.

„Dobrý deň, princezná Sious. Chcel som sa vás opýtať či by sme na našu spoločnú jazdu na koňoch mohli ísť už za polhodinu.” Musela som sa správať slušne, pretože okolo nás bolo na chodbe veľa očí a uší.

„Pravdaže. Idem sa prichystať,” povedala som a ešte potichu zamrmlala, „nech už to máme za sebou.” Očividne to počul, lebo sa z jeho hrude predral von, tlmený smiech. Otočila som sa a bez slova odišla. Keď som prišla do izby zavolala som Ensley nech mi prichystá moje obľúbené jazdecké oblečenie. Prezliekla som sa a ešte mi ostávalo pár voľných minút, rozhodla som sa, že pôjdem, za svojou Deworou a osedlám ju. Keď som prišla v stajni nikto nebol. Tak som si šla pre čistenie, sedlo, uzdu a prilbu.

Kým som ju čistila, pohmkávala som si moju obľúbenú melódiu. Ponorená v myšlienkach som chcela Dewore vyhodiť na chrbát sedlo, keď vtom ma prerušil hlas. „Hmm, pekná melódia.” Prebehla mnou rýchla vlna, zľakla som sa.

„Ach, to si ty,” povedala som napoli otrávene.

„Ja a nikto iný,” zaškeril sa, „Ktorého tátoša budem mať ja?” Ja som sa len uškrnula, najradšej by som bola vyslovila -Diablo- už som to mala na jazyku.

„Dyor. Bude nateraz tvoj,” povedala som napokon. Keby sa mu niečo stalo mala by som veľký problém. A to je jediné čo teraz potrebujem. Stajníkovi som povedala nech Dyora osedlá. Nechcela som sa zdržiavať, musím to mať rýchlo za sebou.

V tichu doprevádzanom klopkaním konských kopýt, sme vyšli do záhrad, kde sme nasadli. „No dobre, kam by si teda chcel ísť? Do lesa?” spytala  som sa, keď už som bola Dewore na chrbte.

„Áno, môžme,” odpovedal úplne prosto a potlačil Dyora do rýchleho kroku  s cieľom predbehnúť ma.

„Ehmm,” ozvala som sa. „Ja tu velím, ja som prvá,” venovala som mu vražedný pohľad a naďalej už bez zbytočných rečí som kráčala.

Keď už sme pomaly vstupovali do lesa, počula som ako ku mne Enrique doklusal. „Nechcel, som ísť na vychádzku, aby si ma ignorovala.” Ja som sa však len uškrnula a naďalej si ho nevšímala. „Počuj, ja fakt netuším čo som ti také urobil, že ma nemáš rada. Povedz mi jeden, jeden dôvod prečo sa ku mne takto správaš,” povedal už podráždene. Ja som zastala a otočila.

„Tak ty chceš dôvod?! To by si mi najprv musel povedať, prečo sa TY spravaš ako jeden arogantný namyslenec,” nahneval ma. Neviem, ako to robil, no už len svojou prítomnosťou, ma určitým spôsobom vytáčal.

„JA sa rozhodne nesprávam, ako arogantný namyslenec. Najprv sa pozri do zrkadla a potom hodnoť iných. Chcel som mať s tebou dobrý vzťah, no zistil som, že si len namyslená, rozmazná a očividne si myslíš, že sa celý svet točí len okolo teba. No sklamem ťa. Na tomto svete sú aj iní ľudia,” vyzeral dosť zadýchane, akoby to bol povedal, alebo skôr zareval na jeden nádych. Celá som bola vytočená a ak by sme neboli na koňoch, už by som mu vyškriabala oči. Dewora vycítila môj hnev, no ja som si to nevšímala a ďalej pokračovala v našej nezmyselnej hádke.

„Ja nie som rozmaznaná. Aspoň sa viem na verejnosti správať slušne, a hlavne...” môj  výlev hnevu prerušili diviaky, ktoré nám odrazu prebehli cez cestu. Dewora sa zľakla a odskočila. Ja som bola zabráná do svojich emócií, preto som sa neudržala a pozde som si uvedomila, že padám. Zachytila som niekde v pozadí tlmený krik. Vychádzajúci z Enriqua.

Bác. Nepekne som spadla na ľavý bok. A moje vnímanie sveta nestíhalo registrovať sled náhlych udalostí. Pocítila som ostrú bolesť, ktorá mi vystrelila do celej ľavej ruky. Na jednom mieste bola však bolesť najväčšia a to na zápästí. Keď som sa spamätala pomaly dvíhajúc, zo zeme ma chytili niečie ruky. „Au!” sykla som keď mi Enrique stisol ľavú ruku.

„Prepáč,” hlesol, „Ukáž, veľmi ťa to bolí? Si, v poriadku?”

„Áno som dosť v pohode na to, aby som vedela, že od teba pomoc nechcem,” aj po tom všetkom som dokázala byť nepríjemná, ešteže tak.

„Neblázni. Poď postav sa,” povedal a pomohol mi vstať. „Nič iné ťa nebolí len ruka?”

„Nie. Nič iné,” odpovedala som.

„Dobre, ešte nie sme ďaleko. Zvládneš sa vrátiť, na koni alebo pôjdeme radšej pešo?” Tá jeho starostlivosť, ktorá sa tu vzala z Tramtárie, ma upokojovala.

Neodpovedala som. Vysadla som na Deworu a krokom sa vracala ku stajniam. Enrique ma dohnal, no už bol ticho. Kone sme nechali stajníkovi a zadným schodiskom vyšli k dverám nemocničného krídla.

Sadla som si na posteľ a sestrička odbehla do vedľajšej miestnosti po doktora.

,,Prepáč," zaznelo odo dverí, ,,Nechcel som ťa až tak nahnevať," povedal Enrique a prisadol si ku mne. Zadíval sa mi do očí a cezomňa sa prehnala príjemná vlna tepla. Zaplavil má pocit bezpečia a úplne som zabudla na bolesť.

,,To je v poriadku. Nemala som byť tak odporná a ignorovať ťa," odvrátila som pohľad a kľudne sedela vedľa neho. Po chvíli prišiel doktora.

Našťastie som nemala nič zlomené, len jemne narazenú ruku. Doktor povedal, že to bude o pár dní v poriadku. Enrique ma samozrejme odprevadil až k izbe, no tentokrát mi to nevadilo.
  
StaniUrb + súťažiace