Francúzska selekcia

Veronika a Veronique

Veronika vošl do dámskeho salónu a rozhliadla sa. Nikde nikoho. Povdzdychla si, nevedno či to bol povzdych úľavy alebo smútku. Posadila sa do kresla, otvorila si časopis a začala čítať.
Véronique vstúpila do dámskeho salónika s jemným úsmevom, ktorý si v paláci už osvojila. Znovu si vzala topánky na vysokom opätku, preto kráčala pomaličky. Keď sa dostala ku kreslu, vydýchla si a posadila sa. ,,Ahoj, Veronika." pozdravila ju milým hlasom. Prehrabla si vlasy a nechala ich rozpustené na pleciach.

,,Ahoj, Veronique.'' Pozdvihla Veronika hlavu po tom čo ju započula. Žiarivo sa usmiala. ,,Ako sa máš?'' Opýtala sa úprimne otázku a pokynula jej aby sa posadila vedľa nej.

Veronique sa otočila smerom k nej. Chvíľu sa zamyslela. ,,Mám sa vlastne celkom fajn. Ty?" odpovedala a opätovala jej otázku. Pozrela sa na časopisy, ktoré Veronika čítala. ,,Dozvedela si sa niečo zaujímavé?" opýtala sa zaujato. Potom si ju prezrela.

Znova sa usmiala. ,,Tak to je dobre. Aj ja sa mám celkom fajn.'' Po otázke sa tiež pozrela na časopisy. ,,Vlastne ani nie. Ale aspoň je pravda to čo tam píšu.'' Položila časopis, ktorý držala v ruke k ostatným.

Veronique sa na ňu nervózne usmiala. Jemne naklonila hlavu do strany a zhlboka sa nadýchla. ,,Zaujímavé. Mňa vždy zaujímali knihy aj časopisy. Snažila som sa aspoň z obrázkov niečo zistiť." zaraegovala. Potom sa obzrela po miestnosti. Keď sa uistila, že tu s nimi nikto nie je, vybrala náhrdelník. Zlaté gravírované srdiečko ukázala Veronike. ,,Možno mám šancu zistiť, kto sú moji rodičia. Tento prívesok mi nechala teta Henrietta." šepla a pozrela sa jej radostne do očí.

,,Neboj sa. Čítať sa naučíš sama a ak nie pomôžem ti ako som sľúbila.'' Mávla nad tým rukou Veronika. Následne sa pozrela na Veronique, ktorá jej zdelila svoje tajomstvo a.... bola za to naozaj rada. ,,Je fakt nádherné.'' Načiahla ruku aby sa ho dotkla no nebola si istá či to Veronique nebude prekážať a tak radšej ruku stiahla. ,,Tak to je veľmi milá, že ti ho dala a verím, že to jedného dňa zistíš.'' Venovala jej ďalší zo svojich úsmevov.

Usmiala sa na ňu. ,,Vlastne, ja už viem čítať. Včera som prečítala celú kapitolu románu bez problémov." Pochválila sa šťastne. Potom si znovu prezrela náhrdelník. ,,Pokojne sa ho dotkni aj si ho prezri. Mne to nevadí." Otvorila ho a v ňom bola fotka mladého japonského dievčaťa s hnedými vlasmi a širokým úsmevom. Jej hnedé oči boli nežné. Hlavou je výrili desiatky otázok, kým upierala zrak na srdiečko.

,,Tak to si vážne šikovná.'' Pochválila ju a zovrela jej ruky vo svojích dlaniach. ,,Ver? Nad čím premýšľaš?'' Opýtala sa jej ustarostene keď si všimla jej výraz v tvári. ,,Vieš, že sa mi môžeš zdôveriť. Dostať to zo seba...''

Ticho si povzdychla. Odtiahla sa od nej. Pokrútila hlavou. ,,Ja neviem či by som mala." šepla a odvrátila zrak. Položila si ruky do lona. ,,Len rozmýšľam... zomrela moja matka kvôli mne? Ak by som sa nenarodila... žila by ešte? A kde je môj otec? Prečo sa o mňa nepostaral? Zomrel takisto?"

Veronike prišlo z neznameho dôvodu Veronique ľúto. Naklonila sa k nej a pevne ju objala. Vedela si predstaviť čo prežíva a nepáčilo sa jej to. Tie veci nad ktorými musela práve teraz premýšľať ju určite ničili. ,,Určite všetko zistíš a bude tam naozaj dobrý dôvod prečo si ťa nenechali. Ale určite ťa ľúbili.'' Hovorila jej aby ju utešila.

Veronique jemne zamrkala, aby zabránila slzám vyjsť na povrch, no zopár jej ich stieklo dolu tvárou. Utrela si ich opakom ruky. Opätovala jej pevne objatie. ,,Ďakujem." šepla a odtiahla sa od nej. Smutne sa usmiala. ,,Sú aj deti, ktoré sú vlastnými rodičmi rodičmi nenávidené. Modlím sa k Bohu, aby som dostala jediný dôkaz, že ma aspoň jeden z rodičov miloval. Mám pocit, že teta Henrietta niečo vie, no nechce mi to povedať." zaraegovala ticho. Namotávala si pramene vlasov na prst s pohľadom zabodnutým do jej očí.

,,Teba nejde nemilovať.'' Usmiala sa na ňu Veronika a utrela jej ešte jednu neposednú slzu, ktorá jej zostala na ružovučkom líčku. ,,Všetko dopadne dobre a ak nie stále budeš mať mňa takže to dopadne dobre aj tak.'' Zasmiala sa nad tým čo vypustila z úst.

Len ľahko mykla plecami. Pousmiala sa aj keď ju jej dotyk jemne vystrašil. Uhladila si sukňu šiat, vzala si svoje srdiečko a zapla si ho na krk. Potom sa postavila a prehrabla si vlasy. ,,Ďa-ďakujem. Ale ja už pôjdem. Chcem sa ešte prejsť." šepla. Zakývala jej a vybrala sa ticho preč.

StaniUrb + súťažiace