Francúzska selekcia

Jazda s Felicity (pokračovanie)

Vošiel som do nemocničného krídla a podišiel k Felicity. ,,Už tu bol doktor?" Opýtal som sa a prezrel si jej ruku.

Obrátila sa ku mne. Zdravou rukou si utrela slzy a vydýchla. ,,Áno, bol. Mám to zlomené." Odpovedala ticho.

,,Neboj. Naši doktori majú čarovné ruky. Za chvíľu si ani nespomenieš, že si to mala zlomené." Usmial som sa a chytila ju za plece. Mal som pocit, že to bola moja chyba a bál som sa, že to nie je len pocit.

,,Ja sa o to nebojím. Skôr sa obávam toho čo si o mne myslíš, Edmund." zatiahla. Roztriasla sa.

Vzdychol som si. ,,Si krásne, milé dievča a určite to myslíš dobre ale... Niekedy ti nerozumiem." Poslednú vetu som povedal s hraným zúfalstvom a mierne sa potom usmial.

Zahryzla si do pery. Odvrátila tvár. ,,Nič iné sa od teba nedalo čakať." Sykla. Zhlboka sa nadýchla. Napriek zlomenej ruke si ma druhou pritiahla za golier košele a spojila naše pery. Vášnivo ma pobozkala. Potom sa odtiahla a prepálila ma s nahnevaným výrazom na jej exotickej tvári. ,,Nerozumieš čo mi robíš..."

Odvrátil som od nej tvár. ,,Tak to fakt neviem." Obišiel som ju a podišiel k oknu. Nejak veľmi si dovoľujú. Upokojil som sa aby som na ňu nevyletel. ,,Prepáč, ale neplánoval som, že sa naštveš a spadneš z koňa. A už vôbec som sa nechcel dostať do takejto situácie či nejak ti ublížiť. Vážne som sa snažil." povedal som kudne, no rázne. ,,Mám taký pocit, že niektoré z vás s hráte na chudiatka, ktorými nie ste a veľa z vás vôbec nezaujíma ako sa cítim ja."

Prehrabla si vlasy a prikývla. Dvihla kútik úst do výsmešného úsmevu. ,,Máš pravdu. A čím menej dievčat tu bude, tým budú dievčatá sebeckejšie." Ozvala sa ku mne chladne. ,,Ani ja sa už o teba nebudem zaujímať. Celý večer som chcela, aby si sa mi zdôveril, no túto šancu si premrhal." Pokračovala bez okolkov a prebodla ma pohľadom. ,,Odchádzam. Najlepšie ešte zranená, aby mali noviny o čom písať, nie?" Opýtala sa zo sarkazmom v hlase. ,,Hodlám si nájsť priateľku. Verím, že žena mi lásku opätuje." povedala sama pre seba. Potom vybuchla. ,,Choď už preč. Viem koľko času mám na zbalenie! Nechcem Ťa vidieť. Choď za svojou Sophie, ktorá ostatné posiela do kurínov a potom sa hrá na ublíženú, alebo za Emou, ktorá ti určite povie, čo chceš počuť." Zavrčala a napila sa vody. V tvári bola celá červená od hnevu.

,,Dobre. Ako chceš." Posledný krát som sa na ňu pozrel. Konečne sa ukázala v pravom svetle. Predtým ako som zavrel dvere ešte som povedal ,,Veľmi rád som vás spoznal slečna Rossen. Zbohom."

Ja ľutujem, že som vás vôbec stretla!" zvrieskla po mne.

StaniUrb+ súťažiace