Teenage love H.S

55. kapitola

Od Harryho odchodu prešli asi dve hodiny a ja ležím v posteli a snažím sa aspoň na chvíľu zažmúriť oči. Posledné dni na tom bol môj spánkový režim veľmi biedne a vzhľadom na to, že z hlavy nemôžem dostať Harryho slová, by som povedala, že nasledujúce noci to nebude inak.

"Milujem ťa Rosemary."

"Milujem ťa Rosemary."

"Milujem ťa Rosemary."

Jeho slová sa mi v kuse prehrávajú v hlave a ja niesom schopná zaspať. Všetky slová, ktoré včera vyšli z jeho úst sa mi vryli hlboko do srdca a som si istá tým, že ich odtiaľ nikdy nedostanem.

Po ďalšej polhodine prevaľovania sa zo strany na stranu som to vzdala so snahou zaspať. Vstala som z postele a rozišla sa k písaciemu stolíku oproti dverám. Zo skrytej poličky na zadnej strane stolu som vytiahla zaprášený kožený zápisník, ktorý mi ako malej venoval otec, no ja som nikdy nevedela ako ho využiť až do otcovej smrti. Keď otec zomrel a ja som sa uzavrela do seba, tak som začala svoje pocity písať do toho denníka. Písala som tam úplne všetko, od mojej bolesti z jeho straty až po veci, ktoré sa diali v škole. Bol to pre mňa spôsob ako sa sa ním porozprávať. Je pravda, že v tej dobe som mala Hailey, ktorá ma bola vždy ochotná vypočuť a vždy pri mne stála, no ani jej som nebola schopná povedať úplne všetko, aj keď bola človekom, ktorý vedel najviac.

Otvorila som zápisník a začala v ňom listovať. Keď som prechádzala jednotlivými stránkami, všetky spomienky sa mi znovu vybavili v hlave. Väčšina z nich bola bolestivá, no boli tam aj radostné spomienky  z môjho detstva, ktoré som si tam takisto zaznamenala. Cítila som, ako mi po líci stiekla prvá slza. Všetká moja bolesť a pocity boli zaznamenané v tejto knihe. Staré rany sa znova otvorili, no nie ako predtým. Teraz som s jemným úsmevom na tvári spomínala na všetky zážitky s otcom a slzy bolesti a zároveň šťastia mi v potôčikoch stekali po lícach.

Poslednýkrát čo som sem niečo napísala bolo asi rok dozadu a odvtedy boli stránky prázdne. Do ruky som vzala pero položené neďaleko mňa a na chvíľu sa zahľadela von oknom, kde pomaly začínalo svitať. Po chvíli som zrak sklopila k jasno - bielej stránke papiera a začala písať.

Ahoj oci,

Prepáč, že som sa ti dlho neozvala, no poslednom čase sme toho mali veľa. S mamou sme sa presťahovali, pretože sme ďalej nezniesli chodiť po chodbách, po ktorých si kedysi chodil aj ty a kde nám ťa stále niečo pripomínalo. Nechcem aby si si myslel, že na teba chceme zabudnúť, chceli sme sa len zbaviť bolesti, ktorá po tebe ostala. No bolesť samozrejme nebola jediné čo po tebe ostalo. Každý deň spomínam na všetko krásne, čo som s tebou prežila. Nikdy nezabudnem ako si ma učil bicyklovať a ja som si pri tom zlomila ruku. Alebo ako si odomňa vždy odháňal chlapcov, pretože si nechcel, aby niekto ublížil tvoje malej princeznej. No teraz tu niesi na to, aby si ma ochránil a ja neviem čo mám robiť. Stretla som chlapca a asi som sa do neho zaľúbila. No on mi stále ubližuje a ja neviem dokedy to takto zvládnem.
Vždy si mi pripomínal, aby som si išla za svojím snom, bola skromná a milá k iným ľuďom a hlavne aby som vždy ostávala silná, napriek prekážkam, ktoré mi život bude hádzať pod nohy.
Chcem aby si vedel, že sa snažím byť silná a nevzdávať to, no je to naozaj ťažké oci, a nevieš si ani predstaviť ako veľmi mi chýbaš. Chcela by som sa ešte poslednýkrát skryť do tvojho príjemného objatia, ktoré mi vždy dodalo pocit bezpečia a ja som vedela, že kým si tu ty, tak sa mi nič nestane, pretože by si to nedovolil.
Chýbaš mi ocko. Keď si odišiel, všetci mi vraveli jednu a tú istú vetu - "Čas rany zahojí a bolesť zmizne."Stále som si nahovárala, že to je pravda a po čase bolesť nahradia len šťastné spomienky na teba, no nebola to pravda.
Teraz viem, že síce sa tá bolesť zmierni, no nikdy neodíde nadobro a mne už navždy ostane v srdci prázdne miesto, ktoré nikto iný nenahradí. Nikdy nezabudnem na všetko čo si pre nás urobil.