Teenage love H.S

3. kapitola

Keďže som si včera zabudla nastaviť budík, tak som zaspala do školy a meškám na prvú hodinu, čo je matematika, ktorú nenávidím. Dnešok začína perfektne.

"Dobré ráno. Prepáčte že meškám, ale zaspala som."

"To je v poriadku, nech sa to viac nestáva, sadnite si." Povedala učiteľka a ďalej sa venovala nejakým čudným vzorcom, ktorým som absolútne nerozumela.

Keď som si chcela ísť sadnúť, tak som zistila že jediné voľné miesto je pri Harrym, ku ktorému som nemala ani najmenšiu chuť si sadnúť po tom, ako na mňa včera ráno zavrčal. No nemala som na výber.

Bez opýtania som si k nemu sadla a snažila sa ho ignorovať a sústrediť sa na nejaké čudné veci a znaky na tabuli, no bolo to celkom ťažké, keďže som celú hodinu na sebe cítila jeho pohľad.

Keď konečne zazvonilo na prestávku, tak som vstala od lavice a chcela odísť, no jemný stisk na zápästí mi v tom zabránil.
Hlavu som otočila dozadu, a stretla sa znovu s tými smaragdovo zelenými očami.

"Ehm, chcel som sa ospravedlniť za to, ako som na teba včera ráno vybehol. Nemohla si za to." Asi sa mi to len zdalo, no prišiel mi trochu nervózny?

"V pohode." Snažila som sa na neho usmiať, no myslím že z toho vyšiel len nejaký čudný úškľabok.

"Nechcela by si niekam po škole ísť ?"

"Prepáč, no dnes nemôžem." Okej ja viem, že by som klamať nemala, ale moc sa mi s ním von nechcelo ísť .

"A zajtra?" argh, tie jeho oči na mňa mali vážne čudný účinok.

"Tak dobre." Neviem, či som urobila dobre, že som súhlasila, ale predsa to nebude také zlé však? Možno je to v skutočnosti milý chalan a Cassidiine reči boli len reči. Nie Rose, to len ty si príliš naivná.

"Super, tak ťa zajtra počkám pred školou." usmial sa a rýchlo odišiel, ja som sa rozišla k skrinke, kde na mňa prekvapene pozerala Cassidy.

"O čom ste sa bavili?"

"Ospravedlnil sa mi, že na mňa včera vybehol, keď sme sa ráno na chodbe zrazili a potom ma pozval von." Povedala som zamyslene a snažila sa pochopiť prečo ma chlapec, ako on pozval von.

"Harry Styles sa ospravedlnil, tak to ma podrž."

"Veď je normálne, že sa ospravedlnil nie? Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím. Je predsa normálne, že sa človek ospravedlní, keď niečo spraví nie?

"Pre väčšinu ľudí áno, ale pre týchto 5 idiotov nie. Oni sa hrajú na kráľov školy a myslia si o sebe kto vie čo, a nikdy, ale nikdy sa neospravdlňujú, Rose. Väčšinou sú na ľudí odporní." začínam ľutovať, že som to pozvanie prijala.

"Dobre, nerieš to a poďme do triedy, lebo dnes na hodinu už meškať nepotrebujem." Cassidy sa na mňa pozrela zmäteným pohľadom, tak som jej povedala o tom, ako som dnes zaspala.

Po poslednej hodine som si dala do uší slúchadlá a kráčala domov. Prešla som pár metrov, keď som na ramene ucítila jemný dotyk. Otočila som sa a zbadala som pár oceánovo modrých oči.

"Už som si myslel, že ma ignoruješ."

"Prepáč Matt, mala som v ušiach slúchadlá a nepočula som ťa."

"To je v pohode, ja len ak ideš týmto smerom, tak ťa môžem odprevadiť domov."

"To by bolo super." usmiala som sa na neho a slúchadlá si dala do vrecka.