Teenage love H.S

28. kapitola

"Ahoj Rose." Pozdravil ma a otvoril mi dvere auta, čo ma naozaj prekvapilo. Usmiala som sa na neho a nastúpila do auta. Zayn zabuchol dvere a prešiel na druhú stranu a takisto nasadol do auta.

"Kam ideme ?" Opýtala som sa ho a on sa uchechtol s pohľadom upretým na diaľnicu.

"Harry mi spomínal, že si príliš zvedavá, ale že až takto" zasmial sa a pokrútil hlavou a ja som na na neho prekvapene otočila hlavu.

"Harry ti o mne niečo hovoril?" Opýtala som sa ho a on prikývol. S hlavou plnou myšlienok som sa otočila späť k okienku a sledovala ubiehajúci Londýn.

"Tak, dúfam že vieš korčuľovať milá Rose." Povedal Zayn, keď sme sa ocitli pred veľkým vonkajším klziskom. Nervózne som sa pozrela pred seba a snažila sa nájsť nejaký papier o tom, že majú zavreté, no nič také som nezahliadla.

"Tam ja nevkročím." Povedala som a odmietala vystúpiť z auta, keď otvoril dvere na mojej strane auta. Založila som si ruky na hrudi a zrak uprela pred seba.

"No tak Marie, nevrav mi, že nevieš korčuľovať." Neveriacky na mna hľadel a ja som sa mu odvážila pozrieť do jeho čokoládových očí, v ktorých práve svietili menšie iskričky. Podľa môjho pohľadu Zayn usúdil, že naozaj neviem korčuľovať a ja som si myslela, že to vzdal, takže som sa uvoľnila a spokojne sa oprela do sedadla s tým, že pôjdeme niekde inde. No som asi vážne naivná.

"Tak ťa to naučím." Povedal si pre seba a napriek mojim protestom ma vytiahol za ruky z auta.

"Nie Zayn prosím, naposledy som na ľade stála, keď som mala 6 rokov a to som si zlomila nohu." Povedala som, no s ním to nič nerobilo, len sa usmieval a ťahal ma k stánku s korčuľami.

"Akú máš veľkosť ?" Opýtal sa ma a ja som mu s mrzutým pohľadom odpovedala, na čo len sa zasmial a zaplatil predavačovi.

"No tak, nemrač sa. Úsmev ti pristane viac." Povedal a cvrnkol ma do nosu. Nad týmto gestom som sa pousmiala, a potom sme si obaja sadli na lavičku a začali si obúvať korčule. Zayn si ich nasadil oveľa rýchlejšie, bolo hneď jasné, že mne to bude trvať dlhšie, keďže som ich nemala ma nohách dlhú dobu.

Keď videl, že sa mi to moc nedarí, tak si kľakol na jedno koleno, jemne odstrčil moje ruky a zaviazal mi ich sám. Ďakovne som sa na neho usmiala, a potom sme sa obaja rozišli na pre mňa bitovné pole.

Keď som asi 10 minút v kuse išla len okolo kraja a odmietala sa pustiť mantinelu, tak to zrejme Zayna začalo nudiť a začal ma ťahať do stredu kĺziska.

"No tak, sľubujem že ťa nepustím, takže sa nemusíš báť, že spadneš." Povedal a ja som sa mu nedôverčivo zahľadela do očí.

"Fajn, ale keď ma pustíš a ja spadnem na zadok, tak si to riadne odskáčeš." Povedala som, načo prikývol a s mojimi rukami v tých jeho, ma ťahal po ľade a vysvetľoval, čo a ako mám robiť, aby som nespadla a udržala si rovnováhu.

"Teraz to skús sama. Neboj sa, ak budeš padať, chytím ťa."

"Nie, neopováž sa ma pustiť Zayn!" Povedala som a so strachom v očiach sa na neho pozrela, no on sa len jemne pousmial a pustil moje ruky a mne neostalo nič iné ako snažiť sa udržať si rovnováhu a nestrápniť sa pred kopou ľudí tým, že spadnem na zadok ako malé dieťa.

Keď som aj po pár minútach šla sama a ani raz nedopadla na chladnú zem, tak som sa začala usmievať a zrak som od svojich nôh zdvihla na Zayna.

"Stále ma chceš zabiť za to, že som ťa sem vzal?" Opýtal sa ma s úsmevom na tvári a ja som sa zasmiala a nesúhlasné pokrútila hlavou.

"Tak vidíš, nabudúce tomu daj šancu. Až potom to odsudzuj." Mrkol na mňa a prišlo mi, že nemyslel len korčuľovanie.

"Tak Rose, povedz mi niečo o sebe." Povedal a jemne sa usmial.

"Čo by si chcel vedieť ?"

"Všetko, prečo ste sa sem prisťahovali, či ti chýba Liverpool, tvoje koníčky proste všetko." Povedal a ja som si povzdychla a rozpovedala sa mu. Váhala som nad tým, či mu povedať aj o otcovi, no rozhodla som sa mu o tom predsa len zveriť. Som prekvapená sama sebou, keďže pred tým by som o tom nepovedala len tak hoci komu no myslím, že to je skôr dobré a som za to rada.

"Tak a teraz ty." Vyzvala som ho, keď som dopovedala svoj monológ.

"Takže, v Londýne žijem odmalička. Milujem kreslenie a závody. Môj otec je muslim, preto tá tmavá pokožka a pracuje v nejakej firme, mama je kozmetička. Mám tri sestry, čo je niekedy úplná katastrofa. Donyiha, ktorá má 21, Walyiha má 14. A Safaa, tá má 10. Neverila by si, aké zákerne dokážu byť. Raz, keď som mal niekam ísť, tak mi nafarbili vlasy na ružovo keď som spal. Ani si nevieš predstaviť aké trápne to potom bolo. Alebo keď som si domov priviedol dievča, čo sa často nestáva, tak po nej pri večeri začali hádzať hráškom. Asi si vieš domyslieť, ako to potom dopadlo. Mám ich fakt rád, ale niekedy sú na nevydržanie." Dopovedal svoj monológ a to som sa ja už naplno smiala. Myslím, že s tými troma by som si rozumela.

Keď som sa konečne ukľudnila, tak som zdvihla zrak k Zaynovi, ktorý sa mračil, ale tiež mu cukalo kútikmi.

"Mala by si si vážiť, že som ti toho toľko povedal. Vieš, niektoré veci o mne sú pravdivé a máloktoré dievča toho o mne toľko vie." Povedal a ja som sa na neho vďačne usmiala ale stále som sa nedokázala prestať smiať.

O malú chvíľu mi z ničoho nič z ruky zmizol mobil, ktorý som vybrala aby som zistila koľko je hodín. Pozrela som sa na Zayna, ktorý v ruke držal môj telefón a na tvári mu svietil prefíkaný úsmev. Povzdychla som si a pomaly sa k nemu rozišla.

"No tak, vráť mi ho." Povzdychla som si, no on len pokrútil hlavou a rozišiel sa odomňa ďalej.

"Chyť si ho." Povedal trochu hlasnejšie aby som ho počula, pretože bol odomňa dosť ďaleko.

"To myslíš vážne? Veď ťa v živote nedoženiem. Zabudol si, že by som ešte pred hodinou na kĺzisko nevkročila?" Zayn len vyzdvihol obočie a uškrnul sa. Keďže som svoj mobil naozaj potrebovala a iný spôsob ako si po neho ísť sama nebol, tak som sa k nemu pomaly rozišla a po chvíľke sa snažila zrýchliť, aby som ho dohnala, keďže on sa pohyboval stále dopredu.

Keď som videla, že mi to celkom ide a nesmeruje to k môjmu pádu, tak som zrýchlila viac a snažila sa ho tak dohnať.

No samozrejme, že som musela ísť cez zákrutu, pri ktorej som sa zamotala a o malú chvíľu padala k zemi.

Pripravovala som sa na bolestivý pád, ktorý mal nastať ale nestalo sa tak. Otvorila som oči, ktoré som nevedela, že ich mám zavreté a stretla sa s tými oriškovými.

Svojimi rukami ma zachytil pod chrbtom, a tak utíšil pád, ktorý mal nastať.

"Vravel som, že ťa chytím." Usmial sa na mňa a pomaly ma postavil na nohy.

"Ďakujem, no myslím, že korčuľovania mi zatiaľ stačilo. A teraz mi vráť môj mobil." Povedala som a so smiechom mu z ruky vytrhla môj mobil.

"Tak fajn ty strachoput, poď z tadiaľto preč." Povedal a ja som s ním nemohla viac súhlasiť.