Korunný princ

~ 2 ~

PÁD KU DNU

   V lese vládol pokoj a ticho, ktoré prerušovali len zvuky vtákov doliehajúce z diaľky. Mohutné duby tvorili baldachýn nad hustým porastom papradín pod nimi. Cez ich husto obrastené koruny sa podarilo preniknúť len malému množstvu slnečných lúčov a monotónny vzhľad narúšalo teda iba primálo kvetov jasných a sviežich farieb.

   Natalie pomaly našľapovala na koberec vysušených rastlín a konárikov pod sebou. Vedela, že toho srnca trafila, aj keď nie najlepšie. Poslednou dobou bola mysľou neustále niekde inde a hoci sa dnes vybrala na lov s cieľom uniknúť, jej hlava nespolupracovala a nedokázala so seba striasť roztržitosť.

   S kušou zavesenou na chrbte pomaly kráčala pomedzi mohutné kmene a sledovala stopy krvi. Bola si istá, že ho zasiahla do stehna. Zásah mu musel roztrhnúť tepnu a krátko na to malo zviera padnúť.

   Považovala sa za skúsenú lovkyňu, v týchto lesoch poľovala s otcom odmalička. Matka sa nad tým večne iba pohoršovala. Vraj je poľovanie nevhodné pre dámu jej postavenia. V jej časoch bolo niečo také nemysliteľné, ale nástupom kráľa Edmunda na trón a hlavne vládou kráľovnej Lorraine sa veľa zmenilo. Ľudia žili slobodnejšie a hoci pravidlá stále pretrvávali, niektoré neboli také striktné a ľuďom bolo dopriate väčšie množstvo slobody.

   Ako dcéra baróna Willisa bola vychovávaná ako pravá dáma, ale ako jeho jediné dieťa jej bolo zároveň dopriate vyrastať trochu inak. Bola si istá, že keby mal barón synov, nikdy by ju na poľovačky nebrával, no keďže synov nemal, doprial Natalie trochu chlapčenskej výchovy. A preto vedela nie len strieľať z kuše a poľovať, ale aj šermovať, jazdiť na koni bez dámskeho sedla a hrať karty ako žiadna dáma z vysokej aidorskej spoločnosti.

   Možno vďaka tomu mala aj svojskú povahu a jej povestný temperament sa stal odstrašujúcim pre všetkých prípadných nápadníkov. Otcovi sa to síce veľmi nepáčilo, samozrejme, že chcel dcéru dobre vydať, ale netajil sa ani tým, že bola vždy jeho drahocenné dievčatko a najradšej by ju chránil čo najdlhšie.

   Matka naopak neustále nahovárala všetky šľachtičné so slobodnými synmi, aby sa pokúšali uchádzať o Natalienu ruku. Ona však mala privysoké nároky a nehodlala sa len tak vzdať slobody, akú mala.

   Poslednou dobou však bolo všetko akési iné. Vedela, že sa niečo deje, no netušila čo presne. Tušila, že otec má problémy s peniazmi, ale netušila prečo a ani aké veľké. Dozvedela sa o predaji niektorých pozemkov a veľa tiež naznačovalo, že prepustili veľkú časť služobníctva a popredali kone.

   Mnohokrát sa spytovala, vyzvedala a naliehala, ale nič jej otec nechcel povedať. Neustále niekam chodil a vracal sa neskoro v noci. Počas dňa spal alebo bol zatvorený v pracovni. Dúfala len, že sa to všetko vyrieši a všetko bude tak, ako predtým.

   Po chvíli ju stopa doviedla k miestu, kde lesná pôda začínala klesať plytkým svahom k malému potôčiku. Tam, pri hustom poraste ostružín, ležalo vystreté telo srnca.

   „Výborne, pani moja," ozvalo sa jej za chrbtom. Alvie to myslel dobre, vždy ju pochválil. Ale asi by ju pochválil, aj keby netrafila vôbec. Bol to jeden z mála zamestnancov ich panstva, ktorý im ešte zostal. Práve teraz zastával rolu jej osobného strážcu spolu s dvoma uniformovanými ochrancami, ale inak sa staral o kone. S tými práve teraz tak veľa roboty nemal, keďže väčšinu popredali.

   Na panstvo sa vrátili o hodinu. Nebolo ešte neskoro a hoci sa často zvykla vytratiť a vrátiť sa až tesne pred večerou, dnes tomu tak nebolo. Alvie poslušne niesol jej úlovok a ona sa ponáhľala do domu.