Korunný princ

~ 58 ~

POŠPINENÉ DUŠE

   Riley všetko vysvetlil princovi. Eric sa oboma rukami opieral o rímsu spiaceho kozuba s hlavou sklonenou. Riley aj Natalie čakali na jeho reakciu, ktorá akosi stále neprichádzala. Obaja mali zlé tušenie. Len mlčky postávali a hľadeli na nehybného Erica. Keď sa napokon ozval, obaja sa strhli ako z driemot.

   „Odíďte," povedal rázne, no tichým, napätým hlasom.

   „Eric," ozval sa Riley a urobil krok k nemu.

   „Povedal som, aby ste odišli!" zvýšil hlas a vzpriamil sa. Riley nemal na výber, musel poslúchnuť. Spolu s Natalie podišli k dverám, no keď ich otvoril a chcel Natalie nechať prejsť, zavrtela hlavou.

   „Vy choďte," pošepla mu. Riley na ňu zhrozene pozrel.

   „Nenechám vás tu samu. Teraz," dodal a pohľadom prešiel k princovi, v ktorom zaiste bublalo niečo temné a nepredvídané.

   „Choďte," zopakovala dôraznejšie a vystrčila ho z dverí. Venoval jej posledný nesúhlasný pohľad, než mu zavrela dvere pred nosom. Zostal pri nich stáť rozhodnutý zasiahnuť, keď bude stáť v ceste Ericovmu hnevu.

   Natalie sa otočila, chvíľu zostala stáť pri dverách a hľadela na princa, ktorý teraz spracovával všetko, čo mu bolo povedané. Povedal jej, ako Oliviu spoznal, ako sa do nej zamiloval a ako si myslel, že ho oklamala. O tom, ako ju roky nenávidel a tá nenávisť ovplyvnila mnohé. O tom, ako mu opäť vstúpila do života, všetko mu vysvetlila a ako sa z neho postupne vďaka jej návratu odlúpili ďalšie zničujúce myšlienky a pocity, ktoré ho napĺňali. Akoby odohnala všetko zlé.

   Teraz sa dozvedel, že to bolo celé jedno veľké klamstvo. Vedela si predstaviť, že to bola rana, na ktorú nebol pripravený a nedokázal ju vstrebať. Pomaly vykročila smerom k nemu. V ťaživom tichu sa jej kroky ozývali až príliš hlasno. Svaly na chrbte sa mu napli a mierne pootočil hlavu nabok.

   „Kázal som vám odísť. Platí to aj pre teba." Jeho hlas bol podfarbený hnevom, ktorý tam kdesi v ňom rástol a naberal na sile.

   „Prepáčte, výsosť, ale tento jediný raz vás neposlúchnem," povedala a ďalej kráčala k nemu, až zastala len zopár krokov od neho, keď sa k nej zvrtol. V očiach mu blčal hnev, nemá zúrivosť sa mu odrážala v mladej peknej tvári spolu s bolesťou. Vedela pridobre, ako to mučivé spojenie bolesti a hnevu páli v srdci aj v očiach. Poznala to na sebe. No vedela aj to, že princ Eric je výbušný človek a plamene jeho hnevu nespália len jeho samého.

   Hľadel na ňu a vedela, že sa hnevá aj na ňu, že ho odmietla poslúchnuť. Nechcel svedkov svojich pocitov. A ona prekvapovala samu seba, že sa dobrovoľne vrhá do takejto situácie. No už sa nemohla otočiť a odísť, teraz už nie.

   „Priveľa si dovoľuješ, Natalie!" vyštekol, no vedela, že je to v hneve. Aktivoval svoj obranný mechanizmus, vďaka ktorému radšej zraní všetkých, ktorí sa mu postavia do cesty, akoby mal ukázať štipku z vlastnej zraniteľnosti. Vykročil do svojej spálne, kde ho bez okolkov nasledovala.

   „Možno, ale teraz by ste nemali zostať sám. Čo chcete robiť?" spýtala sa, keď videla, ako si opásal meč a prehodil cez seba plášť.

   „To, čo som chcel urobiť už predtým," povedal jednoducho a otočil sa k obrovskému obrazu na stene. Spomenula si, že tam je vchod do tajných chodieb, ktoré vedú k podzemným tunelom. Vystrelila a rýchlo prebehla miestnosťou, aby sa postavila pred obraz.

   „Nedovolím vám urobiť takú hlúposť!" Zastal dva kroky od nej a videla, že sa sotva ovláda.

   „Ustúp, Natalie. Teraz nedokážem byť k tebe ohľaduplný."