Korunný princ

~ 44 ~

DEŇ PO TOM

   Riley hneď ráno otcovi aj Solomonovi ukázal tajné dvere v princovej spálni zamaskované ozrutným obrazom v ťažkom hrubom ráme aj chodbu za nimi, ktorá viedla ku schodom a tie viedli do podzemia. Viedol ich aj oddiel vojakov dlhým tunelom až k miestu, kde našiel princa v kaluži krvi.

   Solomon poslal mužov, aby preskúmali každé zákutie tunelov pod palácom, aby vysnorili všetky možné východy a na hranici, kde už sa tunely tiahli pod mesto postavil stráže, ktoré sa pravidelne menili. Odteraz bol tento priechod strážený až do doby, kým nevyšetria, čo sa stalo. Potom sa dajú tunely definitívne zamurovať.

   „Toto si po celý čas tajil! Nemáš rozum?!" vynadal mu Simon, keď spolu stáli na mieste, kde došlo k útoku.

   „Mrzí ma to," hlesol Riley so sklonenou hlavou. „Prisahal som princovi, že o tom nepoviem nikomu."

   „Prisahal si..." zavrčal Simon a tromi ráznymi krokmi vymazal vzdialenosť medzi ním a synom. „Prisahal si, že ho budeš chrániť!"

   „Chránil som! Vždy!" nedal sa Riley. „Až dovčera, lebo ste ma postavili k bráne!"

   „Takže je to naša vina?" zvolal Simon rozhorčene a mávol rukou zahrnujúc seba a Solomona stojaceho pri nich.

   „Už na tom nezáleží," ozval sa kapitán. „Riley, rozhodne si o tom mal povedať aspoň niekomu. Veľa veciam by sa predišlo. No teraz už je škoda napáchaná, zostáva nám vysporiadať sa s tým. Musíme prísť na to, kto princa napadol. Než sa preberie a povie nám viac, prikážem prezrieť všetky tunely vedúce odtiaľto do mesta, všetky východy a hľadať stopy. Nič viac robiť momentálne nemôžeme." Po jeho slovách obaja mlčky súhlasili. Simon ešte naposledy prebodol syna káravým pohľadom, potom vykročili späť k palácu.

~

   Ericove zmysly sa postupne jeden po druhom začínali preberať. Ako prvé sa mu do uší dostali okolité zvuky, no ešte celkom nevedel, či už bdie, alebo sú stále súčasťou sna. Kroky a šuchotanie, vzdialené hlasy a zase kroky, jedny blízko a druhé ďaleko. Zvuk otvárania a zatvárania dvier, štrnganie príborov, zvuk nalievanej vody zrejme do pohára. Štebotanie vtákov za otvoreným oknom. Dariovo dychčanie ozývajúce sa vždy z iného smeru.

   Tvár mu ovanul jemný teplý vánok a za zatvorenými viečkami sa jasne dal rozpoznať jasný letný deň. Hlavou prenikla tupá bolesť a potom čosi horšie, ďaleko intenzívnejšie – otrasná bolesť kdesi na tele, v prvom momente nevedel presne určiť, odkiaľ vychádza. Až po pár sekundách ju vnímal na viacerých miestach na doráňanom tele.

   Zamrvil sa a rozhodol sa, že je čas otvoriť oči a pozrieť sa, kto sa mu motá po spálni, keď ešte spí. Zrak mu najprv upútali mierne rozviate záclony, za ktorými sa črtal horúci slnečný deň. Potom očami prešiel od okna k stolíku, na ktorom bol položený podnos zrejme s raňajkami, ale dlho ho neskúmal, pretože pohľadom hneď zamieril k vedľajšiemu kreslu, v ktorom sedelo dievča v rovnošate slúžky s hrubým vrkočom z ohnivých vlasov žiariacich v lúčoch slnka. Tvár mala sklonenú k jeho dotieravému psovi, ktorý si ani nevšimol, že jeho dokaličený pán sa zobudil a pokojne sa necháva škrabkať za ušami tou cudzou osobou. Zradca! Bolo vidieť, že si to náramne užíva. Dievča naňho upieralo zvláštne zamyslený pohľad spod bledých mihalníc.

   „Tak to vyzerá, že má novú obľúbenkyňu," ozval sa čudným zachrípnutým hlasom, aby konečne vyrušil tých dvoch, ktorí si ho vôbec nevšímali. Dievča sa strhlo a Dario k nemu v rýchlosti otočil hlavu. Vzápätí vyštartoval k posteli a vyskočil na ňu, aby mohol Ericovi zlízať z tváre ospalosť. Eric mu rýchlo pokynul ľahnúť a pes zvalil svoje veľké čierne telo vedľa neho. Hlavu strčil Ericovi priamo pod dlaň a neprestal vrtieť chvostom.