Korunný princ

~ 10 ~

SEVERNÁ PEVNOSŤ

   Lorraine po mesiacoch utápania sa vo vlastnom trápení mala konečne možnosť myslieť aj na niečo iné. Maličký Philip bol očarujúci a ju pohľad na jeho malú tváričku zahrieval pri srdci. Edmund sa z vnuka tiež tešil a prospelo mu na čas opustiť kráľovské povinnosti. Posledné mesiace boli aj preňho náročné a aspoň na krátku chvíľu mohol uvoľniť z mysle mnoho vecí. Aj keď občas musel myslieť na to, ako sa asi vodí Ericovi. Napriek všetkým jeho znepokojivým vlastnostiam mu chcel dôverovať a spoľahnúť sa na to, že by neurobil nič, čo by bolo v rozpore s jeho spôsobom vlády. Ak sa aj niečo udeje, dúfal, že si zachová rozvahu a nechá si poradiť od radcov, alebo aspoň od Williama.

   Lorraine nesmierne rada videla, že napriek tragédií, ktorá ich stretla, medzi Valeriou a jej manželom je všetko v poriadku. Delila ich priveľká diaľka, aby sa mohli častejšie vídať. Navyše tri roky z tých deviatich ich manželstva bola vo Vizagarre vojna. Počas nej sa nevideli vôbec, nebolo bezpečné cestovať. Edmund sa do vojny zapojil a bojoval na čele aidorskej armády po boku Doriana a jeho brata, súčasného kráľa Vizagarru. Bez váhania podporil mladého kráľa Adama, no aj keď bol vo Vizagarre, nemohol cestovať na sever za Valeriou. Uvideli sa až niekoľko mesiacov po skončení vojny, keď spolu s Dorianom podnikli cestu do Valeriínho rodiska.

   Nikdy sa však nezdržali veľmi dlho. Až ten posledný krát, kedy mali Lorraine a Edmund svoje dvadsiate piate výročie svadby, rozhodli sa zostať dlhšie. Nikto vtedy netušil, že sa Dorianov úmysel dopriať Valerií príjemné chvíle s rodinou zmení na oplakávanie jej brata.

   Napriek tomu Valeria zvládla tehotenstvo bez väčších komplikácií a priviedla na svet krásneho a zdravého chlapca. Lorraine dojímal pohľad na dcéru, ktorá na rukách držala svoje prvé dieťa. Tieň nedávnych udalostí zotrvával aj v Severnej pevnosti, terajšom domove jej dcéry. No Valeria s nimi bojovala rozhodnutá neovplyvniť svojím smútkom malého Philipa. Usmievala sa naňho a prihovárala sa mu so všetkou láskou a nehou bez zmesi negatívnych emócií.

   To Lorraine nedokázala. Keď jej Philip hovel v náručí, upokojoval ju. Dokázala sa naňho nepatrne usmievať, no mala pocit, akoby mala kožu na tvári stuhnutú vplyvom nepretržitého smútku. Úsmev sa pre ňu stal neprirodzeným pohybom pier.

   „Otec hovoril, že stále nevychádzaš z komnát," povedala jej Valeria, keď sa ocitli osamote v komnate jej a veľkovojvodu. Veľmi ju potešilo, keď jej Valeria v liste napísala, že sa rozhodli nespávať oddelene. Spomínala si na to, ako presne tento krok urobili pred mnohými rokmi s Edmundom a dodnes neľutovala. Hoci sa teraz uzavrela vo svojom vlastnom svete obklopená stenami svojich komnát, bola rada, že do nich vždy prichádzal jej manžel. Nechcela byť celkom sama. Potrebovala ho tam.

   „Nemusel ťa tým zaťažovať," odvetila Lorraine a jemne položila spiaceho Philipa do kolísky.

   „Strachuje sa o teba. Bojí sa, že strácaš záujem o svet," povedala Valeria a podľa jej výrazu bolo jasné, že sa obáva toho istého. Lorraine podišla k posteli a sadla si vedľa dcéry.

   „Nemaj strach. Len potrebujem čas a sama neviem, koľko." Valeria sa natiahla, aby ju chytila za ruku.

   „Viem, že to musí byť ťažké. Teraz to chápem oveľa lepšie. Keď si pomyslím, že by sa Philipovi niečo stalo, som si istá, že by som to neprežila," povedala mierne roztraseným hlasom a potlačila slzy strachu, ktoré jej tá predstava vohnala do očí. Lorraine si ju pohotovo pritiahla do náručia.

   „Na to už nikdy ani nemysli. Philipovi sa nič nestane."

   Valeria rýchlo zahnala zlé predstavy. Silno matku objala a chcela ju trochu povzbudiť. Videla, ako za tie mesiace schudla a vyzerala unavene, akoby už vôbec nespávala. No dobre vedela, že je tu niekto ďalší, kto ju potrebuje. Ona má všetko, po čom v živote túžila. Milujúceho manžela, krásneho syna a domov, ktorý jej prirástol k srdcu. No Eric toto nemal a okrem toho sa naňho zosypala lavína nových povinností, ktoré musí prijať. Vedela si predstaviť, ako sa po tom všetkom jeho mrzutosť ešte viac zhoršila.