Korunný princ

~ 45 ~

PODOZRENIE

    Skoro popoludní sa za Ericom zastavil Simon. Jeho dobre mierené otázky po chvíli donútili Erica priznať mu... všetko. Povedal mu o tom, ako pred niekoľkými rokmi objavil tajné dvere vo svojej spálni, ako preskúmal tajné chodby a tunely za ním. Ako sa roky vykrádal v prestrojení do arény a do Flory. Aj ako Rileyho zaprisahal, aby ho nevyzradil a jeho verný a oddaný ochranca ho vždy sprevádzal.

   Teraz Simon stál pri otvorenom okne, sledoval jasnú belasú oblohu a urputne premýšľal. Eric sa neodvážil prerušiť ho, trpezlivo čakal na jeho rozsudok. Aj keď ho často nepočúval a odmietal jeho rady, vážil si ho. Keď sa napokon ozval, jeho hlas znel akosi vzdialene.

   „Nemôžem podniknúť nič proti tým hyenám, ktoré organizujú ilegálne zápasy. Nie teraz. Je možné, že ťa tam niekto spoznal a riskoval by som, že by všetko vyzradili."

   „Karl to podľa mňa vie a keby chcel, dávno by všetko prezradil." Simon sa nepríjemne zasmial.

„Vieš, kto je ten tvoj Karl? Dočerta, Eric, spriahol si sa s najväčšou špinou Aidory. Toho chlapa kráľovské vojsko hľadá už dobrých dvanásť rokov. Patril k akejsi skupine bitkárov, ktorých si najímali mladí bohatí chlapci, ktorí už nevedeli, čo od samej sprostosti. Bežne im za obeť padol niekto z poddaných, koho s obľubou šikanovali. Najali si tých chlapov a prizerali sa, ako z neho vymlátili dušu a náramne sa na tom bavili. Až kým tvoj otec nevydal dekrét, ktorý to zamedzil a nevyhlásil tých mužov za zločincov." Eric zamračene pozeral pred seba a počúval Simonove rozprávanie o mužovi, na ktorého by podobné veci nebol povedal. Pochopil, ako veľmi sa mýlil a musel uznať svoju chybu.

   „Nenapadlo by mi, že je za tým toho toľko. Bolo to miesto, kde som zo seba mohol vytrieskať všetku zlosť a vyhovovalo mi to." Simon sa konečne otočil a pozrel na princa. Prikročil k posteli a sadol si na stoličku vedľa nej.

   „Eric, viem, že potrebuješ svoj hnev ventilovať, ale musíš nájsť iný spôsob. Podobné veci musíš zatrhnúť raz a navždy. Musíš sa správať zodpovednejšie, teraz je to dôležitejšie, než kedykoľvek predtým." Jeho pohľad bol plný úprimných obáv a Eric potlačil v sebe to obvyklé nutkanie správať sa ako malý urazený fagan.

   „Uvedomujem si, že som sa dostal do obrovských problémov. Ale nemyslím si, že tí chlapi, čo mi toto urobili, mali niečo spoločné s Karlom a arénou."

   „To zistíme. Sľubujem, nenechám to len tak. Ktokoľvek to urobil, zodpovie sa za to. Solomon si neodpočinie, kým vinníka nenájde."

   „Solomon zrejme nadobro stratil záujem pomáhať mi. Robí to len preto, lebo ho k tomu viaže jeho česť a povinnosť voči otcovi."

   „Mýliš sa. Solomon je síce starý hundroš, ale má ťa rád, rovnako ako ja. Vychovali sme ťa, Eric. Nikdy sa ti neotočíme chrbtom, to si pamätaj. Ale je na čase, aby si sa začal aj ty správať ako muž, ktorý raz bude nosiť na hlave korunu."

   „Otec sa predsa rozhodol dať ju Valerií," namietol Eric.

   „Nemyslím si, že to prijme. Nezahodí to všetko, čo s manželom vybudovali v ich krajine. Ani pre Aidoru nie."

   „Možno nie pre Aidoru, ale urobí to pre otca." Simon sa usmial a pokrútil hlavou.

   „Skutočne si myslím, že taký krok nespraví a ty sa nezbavíš zodpovednosti. Nemal by si si to želať. Máš teraz plno času na premýšľanie a myslím, že máš o čom. Nie si na to všetko sám, vždy budeš mať za sebou plno ľudí, ktorí ťa majú radi. Musíš si to uvedomiť." Eric pozrel Simonovi do tváre a z jeho výrazu dokázal načerpať dosť sily na to, aby súhlasne prikývol a prijal všetko, čo jeho slová znamenali.