Korunný princ

~ 31 ~

SLOVÁ A ÚMYSLY

   Dni ubiehali jeden za druhým a Eric márne čakal na správu, že sa s ním Olivia stretne. Od toho večera, čo sa dopustil toho odporného činu otupený nenávisťou a alkoholom ju nemohol dostať z hlavy. Prehrával si v nej dookola všetky jej slová a nenávidel sám seba čoraz viac za to, že sa tak rýchlo uchýlil k vlastným záverom bez toho, aby sa pokúsil zistiť pravdu od nej. Nepochyboval ani na okamih o pravdivosti jej príbehu, ktorý mu vyrozprávala. Cítil sa ako ten najhorší človek na svete. Odsúdil ju bez toho, aby sa mohla obhájiť a zachoval sa k nej horšie ako všetci tí zvrhlíci, ktorí si na nej ukájali svoje chúťky od kedy bola len dievčaťom.

   Netúžil sa jej ospravedlniť, pretože žiadne slová nemohli zmierniť jeho vinu. Ale chcel jej aspoň pomôcť. Chcel jej ponúknuť pomoc, aby sa mohla vykúpiť a žiť iný život, ako doteraz.

   Napokon sa konečne dočkal a Glen prehovoril Ewana, aby mu dal adresu, kde ju mohol nájsť. Aj keď mu to trvalo celé týždne. Ewan si ju bez problémov vypýtal od bratranca Ramseyho, ktorý Oliviu na večierok priviedol. Ibaže Ewan čerstvo po svadbe so svojou novou manželkou odišiel do vidieckeho sídla svojej rodiny a krátko potom na plavbu po ostrovoch v Emerald sea.

   Glen chcel dať Oliviu priviesť, ale Eric nesúhlasil. Nemohol však ani ísť na miesto, kde pôsobila. Ľudia už majú dosť dôvodov na klebety o svojom princovi, netúžil im prihrať ďalší. Preto sa s Glenom dohodol, že ju privedie do Gracemeadow, vidieckeho sídla kráľovskej rodiny neďaleko hlavného mesta.

   Jeho ponuku odmietla.

   „Nepotrebujem tvoje peniaze, Eric. Ani tvoju veľkorysosť. Chápem, že ti nevonia moja profesia, ale nič iné robiť neviem, zvykla som si. Nevidím zmysel v tom, že by si mi platil za nič, pretože presne to mi navrhuješ. Alebo sa mýlim?" Hovorila odhodlane a sebavedome. Uvedomil si, že pred ním stojí žena, ktorá sa za svoj život nehanbí. Prijala ho so všetkými jeho stránkami. Bola zvyknutá si na seba zarábať a nie prijímať milodary, ako usúdil z jej odpovede. Rozhodne nechcel využiť jej služby, nemohol by. Nie po tom všetkom, čo ich spájalo a zároveň rozdeľovalo. No chcel jej pomôcť a vedel, že nenájde pokoj, kým to nespraví.

   „Ako by som ti teda mohol pomôcť?" spýtal sa zhovievavo. Olivia kráčala popri ňom po dláždenom chodníku lemujúceho udržiavané záhrady rozľahlého pozemku obklopeného šírou zeleňou tiahnucou sa do všetkých smerov. Zlaté vlasy mala spletené do dlhého vrkoča prepleteného striebornou ozdobou. Mala oblečené smaragdovozelené šaty, ktoré by na dvore vyvolali uragán pohoršenia a štipľavých rečí na adresu ženy, ktorá ich mala oblečené. Čoraz teplejšie počasie umožňovalo strih, ktorý odhaľoval takmer celý chrbát a značnú časť dekoltu.

   „Nie si povinný mi pomáhať," odvetila stále rovnako sebaistým hlasom, no Ericovo odhodlanie nenalomila.

   „Viem, že nie. Mal som ti pomôcť už pred rokmi."

   „Minulosť je mŕtva a žiadnym gestom akokoľvek štedrým ju neoživíš a nezmeníš. Nič od teba nežiadam. Naopak, po našom poslednom stretnutí by som bola najradšej, keby sme sa už viac nestretli." Erica jej slová nepríjemne prekvapili, hoci ich čakal. Počuť ich bolo horšie ako keď odzneli len v jeho hlave. Zastal a otočil sa k nej. Olivia urobila ešte krok a tiež sa k nemu otočila. „Nemal si naliehať, aby sme sa stretli."

   „Chcel som sa s tebou rozprávať. Ale chápem, že ma už nechceš vidieť. Dovoľ mi teda pomôcť ti a sľubujem, že už sa nikdy viac nestretneme." Vzdychla si a zahľadela sa na azúrovú oblohu nad neďalekými stromami.