Korunný princ

~ 7 ~

DOBRÉ SPRÁVY

   Lorraine sa mlčky so zachmúrenou tvárou dívala von oknom na to, ako sa z neba zľahka znášajú prvé snehové vločky. Ľahkosť ich unášala v mrazivom vetre. Nebo bolo potemnené rovnako ako jej nálada. Vedela, že zima pominie a mrazivé dni skončia s príchodom jari, no slnečné lúče nikdy viac nepreniknú do jej duše.

   Zdvihla ruku a dlaň položila na studené sklo. Jej prsty pomaly pripomínali prsty kostlivca. Boli vychudnuté a skrehnuté. Pokožka bola bledá a s fialkastým vzorom. Poza prsty hľadela na svet vonku, no netúžila po ňom. V tejto dobe po ničom netúžila. Cítila sa ako v nekonečnej priepasti bolesti a viny, ktoré ju pomaly zaživa zožierali. Skončí to niekedy? Tú otázku si občas kládla, ale odpoveď poznala pridobre. Strata dieťaťa nikdy neprestane bolieť. A ona za tú stratu mohla. Edmund ju síce vytrvalo presviedčal o opaku, ale ona to vedela.

   Za sebou začula šuchot šiat. Zmeravela na mieste a zadržala dych. Nebolo to prvý raz, už dobre vedela, že keď sa otočí, nikoho neuvidí. No stále to počula. Jemné kroky, látka sukne šuchotajúca pri každom z nich a pomalý dych zanikajúci v hluku jej vyplašeného srdca. Nabrala odvahu a v sekunde sa otočila. Oči jej splašene behali po komnate, no nikoho nevidela. Prichádza o rozum alebo si z nej niekto strieľa?

   Spotené dlane si utrela do sukne čiernych šiat a prešla k stolíku, na ktorom stál džbán s vodou a malý pohár. Naliala si trocha vody a roztrasenou rukou si ho priložila k perám. Už to trvalo mesiace. Niekedy to boli šeptajúce hlasy v tichu, inokedy zvuky prezrádzajúce prítomnosť inej osoby a niekedy to bol nenávidený hlas v jej hlave, ktorý sa po rokoch opäť vrátil. Nikomu o tom nepovedala, ani Edmundovi, hoci ju to neprestajne desilo. Mal s ňou dosť starostí, nechcela ho zaťažovať ešte aj tým, že má halucinácie. No čím ďalej, tým boli častejšie a horšie. Niekedy mala vyslovene pocit, akoby v miestnosti nebola sama a predsa tam s ňou nikto nebol.

   Svoje dni trávila v kráľovských komnatách, len zriedka vyšla aspoň na balkón za trochou čerstvého vzduchu. Už mesiace nezvládala ani pomyslieť na povinnosti kráľovnej. Ani ľudia ju už nezaujímali. Nedokázala sa donútiť do ničoho. Uzavrela sa do svojej kukly a neustále sa trýzni obviňovaním za činy, ktoré spáchala a kvôli ktorým vzbudila v tej žene túžbu po pomste, ktorú nakoniec aj dosiahla. V dobe, kedy si Lorraine myslela, že už jej nikto a nič nedokáže ublížiť, zasadila rozhodujúci úder, ktorý ju zrazil na samé dno priepasti.

   Edmunda tiež ničil žiaľ, ale dokázal sa vzchopiť kvôli Ericovi aj kvôli kráľovstvu. Aspoň on sa dokázal denne ukazovať svetu, hoci s bolesťou vpísanou v tvári. Taktiež musel pomaly vtiahnuť Erica do jeho novej úlohy, o ktorú viditeľne vôbec nestál. Trápila ho nie len strata brata, ale aj následné prijatie povinnosti byť následníkom trónu, do ktorej bol vrhnutý zo dňa na deň. Mala by stáť pri ňom, mala by mu pomáhať. No nedokázala sa k tomu donútiť. Tešili ju večery, počas ktorých spolu pobudli nejaký čas. Občas prišla aj Sophie s deťmi. No v tých chvíľach už nenachádzala toľko potešenia, ako predtým. Vo svojich spomienkach stále medzi nimi vídavala Jasona, no keď zdvihla zrak, nebol tam.

   No najhoršie to predsa len bolo v tých prvých týždňoch. Vstávala s pocitom, že to nemohla byť pravda, že Jason je v poriadku a nič z toho sa naozaj nestalo. Bola presvedčená, že ak zájde do jeho komnát, uvidí ho tam. Nemohla a nechcela veriť, že sa to skutočne stalo. Vzápätí sa hnevala na všetkých, čo s tým mali niečo spoločné – tú ženu, Claru, ale aj stráže, ktorým niečo také uniklo, ktoré tam neboli práve v tej chvíli, keď naňho zaútočila, že ho nedostatočne chránila jeho vlastná osobná stráž. Vinila ale hlavne samu seba.