Korunný princ

~ 20 ~

NELICHOTIVÝ OBRAZ BUDÚCNOSTI

   Edmunda prebral nepríjemný pocit. Ihneď po precitnutí ucítil kŕče v bruchu a naplo ho na zvracanie. Bolo ešte veľmi skoro, za oknami len začínalo svitať. Nespal dobre a napokon ho bolesti predsa len donútili vstať.

   Pozrel sa vedľa seba, kde na posteli ležala jeho kráľovná. Lorraine spala ako už to bolo zvykom plytkým a nepokojným spánkom. Videl ako sa zamrvila, no ešte sa neprebrala. Pomaly a potichu vstal a odšuchtal sa do kúpeľne. Snažil sa predýchať nevoľnosť, ako už mnohokrát predtým.

   Bez toho, aby o tom Lorraine vedela, poradil sa o svojich stupňujúcich ťažkostiach s kráľovským lekárom. Ten musel najskôr odprisahať, že nikomu nič nepovie. Mal zlý pocit, že jeho terajšie ťažkosti nesúvisia s rastúcim vekom. Dlho tieto domnienky potláčal. Až do včerajšieho dňa, kedy ho ukrutné bolesti prepadli na ceste do trónnej siene, kde ho čakali audiencie. Nebyť Solomona a jeho pohotovej reakcie, nepodarilo by sa mu tú situáciu zvládnuť bez toho, aby o tom okamžite vedel celý palác.

   Jeho verný strážca ho ihneď podoprel a odviedol do najbližšej miestnosti. Prítomným strážcom nariadil, aby mlčali a audiencie dal pre ten deň zrušiť kvôli neodkladným povinnostiam, ktoré kráľovi zmenili plány. Dal okamžite priviesť kráľovho osobného lekára a svojím typickým hrozivým tónom mu prikázal, aby Edmunda dôkladne prezrel.

   „Prišlo mi len trochu zle, Solomon," snažil sa ohradiť, ale Solomon v tej chvíli pozabudol na poslušnosť a nechal sa ovládať strachom o Edmunda.

   „Bude lepšie, keď vás lekár prezrie. Nemyslím, že by ste to mali podceňovať." Edmund neochotne prikývol a nechal lekára, nech si robí svoju prácu. Odpovedal mu na všetky otázky a stále bol presvedčený, že mu nemôže byť nič vážne, hoci podvedomie ho nabádalo očakávať čosi celkom iné. Ibaže lekár jeho nádej celkom pochoval. Pobudol tam viac ako hodinu, než si bol so závermi celkom istý a všetko im vysvetlil.

   Edmund po jeho odchode osamel so Solomonom, ktorý šokovane stál bez pohnutia pri dverách a spracovával skutočnosti, ktoré odzneli. Kráľ hľadel von oknom, no nevnímal výhľad ani len z časti. Jeho hlavou sa premávali myšlienky na jediné.

   „Mali by ste ma ihneď dať sťať, veličenstvo," ozval sa Solomon a jeho hlas nikdy neznel viac zničene. Edmund sa k nemu neotočil, ďalej sa bezducho díval kamsi pred seba.

   „Bol si to ty, kto ma otrávil?" spýtal sa veliteľa svojich stráží.

   „Nie, ale nezabránil som tomu. Niekto usiluje o váš život a podarilo sa mu prekĺznuť cezo mňa a všetky naše opatrenia." Zúfalstvo v jeho hlase pôsobilo na Edmunda frustrujúco a vedel, že onedlho nalomí aj jeho samého. Pomaly sa otočil a pozrel na Solomona. Stál zhrbený pod ťarchou viny a hlavu mal sklonenú.

   „Solomon," oslovil ho kráľ mierne, no strážca sa naňho nepozrel, „nedokážem spočítať, koľkokrát si mne alebo mojej rodine zachránil život." Pristúpil k nemu a položil mu ruku na rameno. Vtedy Solomon zodvihol hlavu a pozrel naňho. „Niekto nám všetkým prešiel cez rozum, ale ešte nie je koniec. Zistíme, kto to je. Ale, Solomon, nikomu o tom nesmieš povedať. Ani Lorraine nie. Nepridám jej starosti, nemôžem. Nesmie o ničom vedieť."

   „Podľa slov lekára sa to bude zhoršovať. Časom si niečo všimne. Viete, že jej nedokážem klamať do očí." Bola to pravda, Lorraine vždy dokázala zo Solomona dostať pravdu, nech sa jednalo o čokoľvek. Od istého času ju mal v hlbokej úcte a nedokázal jej klamať.

   „Dúfam, že to nebude tak skoro a kým sa to prevalí, budeme už poznať pravdu o tom, kto a ako ma otrávil." Podľa slov lekára to nebolo raz. Niekto mu dlhodobo musel podávať jed v malých dávkach, aby to nebolo podozrivé. Nepočítal s tým, že kráľov strážca bude konať tak rýchlo po zdanlivých žalúdočných nevoľnostiach a že kráľov osobný lekár bude pod jeho tlakom taký dôsledný.