Korunný princ

~ 57 ~

STRETNUTIE ZMIJÍ

   Aj tento večer Natalie kráčala chodbou k princovým komnatám. V paláci sa už pomaly rozhosťovalo nočné ticho. Jej kroky sprevádzalo šuchotanie širokej bledosivej sukne šiat pretkávaných striebornou niťou. Dnes bol princ sám a keď jej dovolil vojsť, všimla si, že je dosť zamyslený. Dnes sa nezúčastnil večere, neskoro popoludní odišiel a vrátil sa krátko predtým, ako Natalie opustila princeznú.

   „Ak si želáte, aby som odišla, pôjdem," povedala po tom, čo sa uklonila.

   „Nie, zostaň," odvetil usadený za stolom v rohu miestnosti. Pred sebou mal naukladané akési listiny, no než prehovoril, duchom neprítomne hľadel na koberec. Všimla si, že je znova akýsi bez nálady a nepomohol mu ani výlet mimo paláca, z ktorého sa bežne vracia v dobrej nálade. No je pravda, že sa zvykne vracať nad ránom.

   Natalie prijala miesto v kresle, ktoré jej ponúkol a pohladila Daria, ktorý ju vrelo privítal a zložil si hlavu na jej kolená.

   Nedozvedela sa, čo ho tak rozladilo, ale mal pre ňu nejaké nové správy. V ten deň prišli správy o dvoch ďalších podnikoch, ktoré mali pravdepodobne podobný charakter ako ten, z ktorého dostal Amelie. Natalie bola veľmi rada, že sa veci pohli správnym smerom a dodalo jej to nádej, že bude všetko ešte lepšie.

   „Zatvoria ich?" spýtala sa neskrývajúc nadšenie.

   „V dohľadnej dobe. No nechcem, aby to bolo príliš nápadné. Ostatní by sa mohli zľaknúť a ja chcem postupne vypátrať každého, kto má prsty v obchode s otrokmi. Každého jedného, až na vrchol." Natalie sa zamračila. Nepáčila sa jej takáto odpoveď a odmietala jej porozumieť.

   „Čo to znamená? Nevyslobodíte odtiaľ ženy hneď?"

   „Pochop Natalie, ak to urobím hneď a bez opatrnosti, možno si ostatní začnú dávať veľký pozor a neprídeme už na to, že s tým mali niečo spoločné." Podišiel k nej bližšie všímajúc si plameň, ktorý sa jej rozhorel v očiach. „Chcem urobiť všetko správne."

   „Každý ďalší deň na takom mieste je väčším utrpením," vyhŕkla rozhnevaným tónom ignorujúc skutočnosť, že sa rozpráva s princom. Už viackrát prekročila hranicu, ktorej sa väčšina striktne držala, ale teraz sa celkom odmietala kontrolovať. „Ak ste odhalili, čo sa tam deje, nesmiete to nechať tak už ani na malú chvíľu!" Princ Eric rozhodne nebol zvyknutý na takýto tón u žien, ak nepočíta jeho sestry. Pozeral na ňu so zmesou údivu a podráždenia. Ak brala do úvahy jeho predošlú náladu, ktorá rozhodne nebola najlepšia, nebol najvhodnejší čas sa s ním hádať.

   „Natalie," oslovil ju nie trpezlivým, no ešte miernym tónom, „rozumiem ti, ale pochop aj ty, čo sa ti snažím vysvetliť. Ktovie koľko takých miest ešte je a keď ľudia, čo za nimi stoja, pochopia, čo sa deje, všetko dajú do poriadku a už na nich nikdy neprídeme."

   „Chcete skutočne pomáhať zotročeným poddaným alebo vám ide predovšetkým o to potrestať vinníkov?"

   „Chcem oboje," odpovedal rozhodne.

   „Nie vždy je to možné." Eric si zúfalo vzdychol, prehrabol si rukou vlasy a prešiel sa zopár krokov od nej.

   „Čo odo mňa vlastne chceš? Robím presne to, čo som ti sľúbil."

   „Chcem len aby ste predovšetkým pomohli čo najviac ľuďom, ktorí trpia pod útlakom a neprávom. Aby ste práve ich kládli na prvé miesto, pretože ste jediný, kto im môže pomôcť a zúfalo vás potrebujú. Netúžte trestať. Túžte pomáhať." Vyjadrila to tak, ako to sama cítila. Ak by mohla, všetkým zaradom by hneď pomohla a verila by, že vinníci sa dočkajú spravodlivého trestu. No ak by sa zamerala na nich, všetky ich obete by sa nemuseli dočkať záchrany. I keď ani prvý spôsob to nezaručoval, skôr naopak. Ale v tej chvíli to odmietala vidieť.