Korunný princ

~ 27 ~

UŠTVANÁ, NO NEPOKORENÁ

   Natalie sa spočiatku bránila a chcela sa vykrútiť z Gabrielovho zovretia, ale rýchlo pochopila, že to nemá zmysel a že každou ďalšou snahou mu len poskytuje zábavu a seba oberá aj o posledné zvyšky síl. Prebehlo jej mysľou, že by nimi mala začať šetriť. Využiť jeho chvíľkové nadšenie z víťazstva. Nechať ho, nech sa na nej baví a vyčkať na správnu chvíľu.

   „Bola to zábava, uznávam, ale teraz by sme sa možno mohli venovať príjemnejším veciam, ako naháňačke v lese. Čo myslíš?" Nemienila mu odpovedať. Priblížil sa k nej tvárou a ona svoju musela odvrátiť. Telom jej prebehla triaška spôsobená nekonečným odporom k tomuto človeku. Cítila na tvári jeho teplý dych a hoci teraz nepáchol vínom, akoby sa opäť ocitla v komnate v sídle grófa Kerrana. Ochromená strachom, ktorý v nej opäť zaujal prvotné miesto, dovolila, aby jej telo znova stuhlo a nedovolila si žiadny pohyb.

   „Chýbala si mi, Natalie," prehovoril jej blízko ucha a ona sa striasla. „Myslela si na mňa počas tvojho túlania sa po krajine? Určite áno," povedal tým jeho slizkým posmešným tónom a zasmial sa. Potom od nej nečakane odtiahol tvár. Natalie pocítila úľavu, ale trvalo to len krátky okamih. Neodtiahol sa úplne a rýchlo sa dovtípila, že so svojimi hrami ešte neskončil a nenechá ju vydýchnuť na dlho.

   „Asi by si chcela vedieť, ako som ťa našiel," povedal samoľúbym tónom a nemusela sa naňho ani pozrieť, aby vedela, že sa na jeho perách znova usídlil škodoradostný úškrn. Natalie však jeho slová zaujali. Naozaj ju veľmi zaujímalo, ako ju našiel. Prvé, čo jej napadlo, bolo, že ju niekto po ceste musel spoznať a oznámiť to. No nebola si istá. Nenechal ju dlho čakať na odpoveď a Natalie sa zdalo, že sa nemôže dočkať, kedy jej to povie.

   „Musela si mať skutočne zaujímavú cestu," začal a vyžíval sa v napätí, ktoré sa jej odrážalo v tvári. „Na takej dobrodružnej ceste človek určite stretne mnoho ľudí. Niektorí mu aj pomôžu. Ako napríklad taká krásna mladá čiernovláska. Hmmm, akože sa to volala? No tak, Natalie, iste si spomínaš, pomôž mi trochu." Natalie jeho zákerné rozprávanie donútilo pozrieť sa mu do tváre. S hrôzou čakala, ako to zakončí a v duchu sa modlila, aby to nebola pravda.

   „Ah, už viem," zvolal odrazu nadšene, akoby skutočne na niečo prišiel. Bolo však nad slnko jasnejšie, že ju len úmyselne naťahuje. „Volala sa Bonnie," dodal s úškrnom a sledoval Natalienu reakciu. Gabriel jej priblížil k tvári horiacu pochodeň, ktorú stále držal v ľavej ruke. Ucítila na spánku jej páľavu. Automaticky pohla hlavou smerom od nej, ale on jej ju ešte viac priblížil, až si bola celkom istá, že sa ňou dotkne jej tváre. „Čo myslíš, ako dlho vydrží žena mlčať a zapierať, keď jej po tele prechádza horiaci kus dreva?" Zlovestne sa na ňu pozrel a Natalie si v tej chvíli bola celkom istá, že ten muž je schopný všetkého.

   „Nie," vzlykla a vyvolala tak zjavné uspokojenie jeho zvrátenej nedočkavosti.

   „Oh, tebe jej je ľúto, však?" povedal s hraným súcitom. „To by si mala tiež vedieť, že to nebolo všetko. Videla si mužov, ktorí ma sprevádzajú? Je ich dvanásť. To len aby si mala lepšiu predstavu. Dovolil som im, aby sa na nej všetci vystriedali. Ja nie," pošepol jej opäť pri uchu, „ja som sa šetril pre teba."

   Po tých slovách už Natalie nevydržala v pokoji stáť a počúvať jeho zvrátené reči. Slzy sa jej nezastaviteľne vyliali z očí pri myšlienke na to, ako sa jej vinou tento chorý človek zameral na Bonnie. Dúfala, že jej klame a že v skutočnosti sa nič z toho nestalo, ale jeho výraz jasne prezrádzal, že je schopný akýchkoľvek zverstiev.