Korunný princ

~ 46 ~

ŽIARLIVOSŤ

    Do princovej spálne vošla na prekvapenie jeho aj Natalie princezná Sophie. Anjelsku krásu v belasých šatách a s polorozpustenými plavými vlasmi narúšal zlostný výraz a červeň v tvári.

   „Nerozumiem tvojmu počínaniu, Eric, a nič ma do toho nie je," spustila a Natalie sa ani nepohla, aby na seba náhodou neupútala pozornosť tej rozhnevanej ženy, „ale vodiť tú ženu do paláca je skutočne prekročenie všetkých medzí!" Princ sa nadvihol a posunul na posteli, čo sa nezaobišlo bez bolestnej grimasy a tlmeného zastonania.

   „Tá žena pre mňa veľa znamená, Sophie. Ako si si iste všimla, teraz nemôžem ísť nikam a tak mi nebráň aspoň prijímať návštevy tu." Jeho hlas znel pokojne, no zároveň v ňom bolo cítiť hrozivé vibrácie ako varovanie, že jeho trpezlivosť má veľmi tenké hranice. Plavovláska sa nervózne prešla po komnate a tenkými prstami si prešla po čele.

   „To, že tu nie je otec a Lorraine neznamená, že ti dovolím vodiť si sem..." Zmĺkla.

   „Koho? Povedz, Sophie," vyzval ju princ provokačným tónom. Natalie celkom unikal zmysel tejto konverzácie. Netušila, prečo má princova sestra výhrady voči nejakej žene, ktorá je evidentne pre princa dôležitá, až kým nevyslovil nasledovné: „Kurtizánu. Prostitútku. Len to povedz a netvár sa, že to slovo nie je hodné toho, aby vyšlo z tvojich vznešených úst." Princovo podráždenie len rástlo a vzduch v komnate citeľne oťažieval.

   „Prostitútka. Kurtizána. Pobehlica. Fľandra. Áno, poznám tie slová a viem aj, koho označujú. Nedovolím, aby si takto pošpinil náš domov! Dobre viem, kto je tá žena a nestarám sa, čím ťa zase opantala, ale rozhodne sa nebudem prizerať, ako sa žena jej mravov promenáduje po paláci. To si vyhoď z hlavy!"

   „Pozor na slová, Sophie! Si moja sestra, ale nesnaž sa ma vytočiť."

   „Nechcem sa s tebou hádať, Eric. Ale pochop, tá žena..."

   „Tá žena si veľa vytrpela mojou vinou a nedovolím, aby si sa k nej správala ako k špine." Jeho slová princeznú zarazili a chvíľku nedokázala nájsť slová, len naňho šokovane hľadela.

   „Nie je vhodné, aby sem chodila," povedala napokon. „Ak už sa s ňou musíš stretávať, nerob to tu, prosím ťa."

   „Si vždy taká povýšenecká, Sophie. Je pre teba háveď len preto, že nemala šťastie narodiť sa do takej rodiny, ako ty."

   „Každý má v živote svoje miesto, ktoré mu bolo dané a s tým nič neurobí!" vyštekla princezná tónom, ktorý sa vôbec nehodil k jej útlej postave a nežnému vzhľadu. Natalie postrehla podobnosť súrodencov v tomto smere. Obaja vedeli byť prchkí, no princeznú väčšinou popisovali ako jemnú ženu s milým vystupovaním. V súkromí zrejme dokázala prejaviť aj výraznejšie osobnostné a povahové črty.

   „Nevyhodíš ju, keď už sem merala cestu. Dovolíš jej navštíviť ma a ja sa s ňou už viac v paláci nestretnem," povedal princ už s citeľne potláčanou zlosťou ignorujúc jej posledné slová. Sophie zaváhala. Nebola ani trochu spokojná, ale v hádke s bratom sa nevyžívala.

   „Dobre. Ako chceš. Ale len tento jediný raz." S týmto vyhlásením sa zvrtla a odkráčala preč. Princ sa zhlboka nadýchol a zaklonil hlavu. Po pár nádychoch a výdychoch sa narovnal a pozrel Natalieným smerom.

   „Povedz, nech prinesú večeru pre dvoch, prosím ťa."

   „Ako si želáte," odvetila Natalie dúfajúc, že na ich predošlý rozhovor princ celkom zabudne. Do komnaty vošla mimoriadne pekná žena s dlhými, spolovice zopnutými zlatými vlasmi, peknou okrúhlou tvárou s líčidlami zvýraznenými očami a ústami. S úsmevom pozrela na princa a potom si všimla Natalie. Prebodla ju pohľadom ostrým ako britva a Natalie pocítila jej odpor, keď okolo nej prešla, aby odišla vykonať princov príkaz.