Korunný princ

~ 25 ~

HRA NA LOVENÚ ZVER

   Natalie sa nechala postrkovať až k radu mnohých žien, ktoré stáli pred hostincom. Hlavu držala sklonenú a hnedé vlasy uvoľnené zo spleteného vrkoča jej padali do tváre. Amelie a Joan stáli vedľa nej, každá z jednej strany.

   Prechádzal popri ženách a stačil mu jediný pohľad na každú z nich aby vedel, že to nie je tá, ktorú hľadá. Natalie premkla panika, chvela sa strachom pred ním aj pred tým, že ju odvedie a že už sa z jeho rúk nikdy nedostane. Pri pohľade do jeho šialených očí jej mohlo napadnúť, že ju bude hľadať osobne. Ale ako ju našiel? Na túto otázku odpoveď nepoznala.

   Ucítila dotyk na ruke a pozrela sa tým smerom. Joan na ňu prenikavo hľadela.

   „Trasieš sa," poznamenala. „Nebála si sa oklamať vojakov, aby si mi pomohla, a teraz sa trasieš pred nejakým navoňaným pajácom?" Joan prešla pohľadom na muža, ktorý sa k nim už blížil a potom opäť na ňu. V očiach sa jej zablyslo porozumenie. „Tak je to pravda. To teba hľadajú," pošepla, no potom stíchla, pretože kroky naleštených čižiem sa k nim blížili.

   Natalie opäť hľadela do zeme a dúfala, že bude Gabriel tak povrchný, že ju pod tou maskou chudoby a špiny a so zmenenými vlasmi nespozná.

   Kroky zastali a ona hľadela na špičky čiernych kožených čižiem. Akoby ukazovali priamo na ňu. Vzápätí urobili krok vzad a ozval sa tichý hrozivý smiech. Potom pristúpil celkom blízko k nej a prstom pravej ruky jej zdvihol bradu. Zazrela spokojný úškrn, ktorý vyjadroval ten pocit víťazstva, ktorý ho celkom iste napĺňal. Nazbierala v sebe všetko odhodlanie a hrdosť a pozrela mu priamo do temných očí plných zvrátenosti a šialenstva.

   „Neuveriteľné," poznamenal obdivne. „Niet divu, že ťa nik nemohol nájsť. Ale snáď si si nemyslela, že sa predo mnou môžeš skrývať navždy." Tón jeho hlasu ako aj jeho ostrý pohľad akoby jej prebodávali pokožku. Naklonil sa k nej bližšie a perami sa jej zľahka obtrel o líce. „Ty a ja sme k sebe pripútaní, Natalie. Vždy si ťa nájdem," zašeptal jej do ucha a potom sa trochu odtiahol. „No tvoje nádherné ryšavé vlasy sa mi páčili viac. Nech už si si s nimi urobila čokoľvek, dúfam, že to pôjde zmyť." Uškrnul sa a vzal ju za ruku. Bolo to nežné gesto, ale Natalie už vedela, čoho je prísľubom.

   „Nie!" skríkla a vytrhla sa mu. Ihneď ju schmatol jeden z Gabrielových mužov.

   „Pusti ju!" okríkol ho, čo Natalie celkom prekvapilo. No keď sa pozrela na Gabriela, vyškieral sa ako choromyseľný. „Nechajte ju, už nemá kam ujsť." Natalie pochopila, že sa s ňou len zahráva. Čaká, čo urobí.

   Než sa ale stihla zamyslieť, ako uniknúť a či to je vôbec možné, Joan sa k nej otočila a pošepla jej tak, aby to vnímala len ona: „Utekaj." Natalie pochopila až vtedy, keď sa Joan vrhla na Gabriela, ktorý to nečakal a zvalila ho na zem. Nečakala a rozbehla sa dozadu, kde stál prístrešok pre kone. Nemala však čas vziať si jedno zo zvierat, pretože sa za ňou rozbehli Gabrielovi muži. Bežala preto ďalej cez pastviny smerom k lesu tiahnucemu sa za nimi. Začula za sebou niečo, čo ju vydesilo väčšmi než jeho nahnevaný krik. On sa smial. Na plné hrdlo, odporným chorým škrekľavým spôsobom.

   „Stojte! Nechajte ju mne! Tentoraz mi neujdeš, drahá! Uštvem ťa ako psa a nakoniec sa mi budeš plaziť pri nohách!" Začula dupot kopýt a bolo jej jasné, ako myslel to, že ju chce uštvať. Nemala však inú možnosť a s náskokom, ktorý jej zanechal, ešte viac zrýchlila a vbehla do tmy medzi stromami.

   Svit mesiaca sa predieral pomedzi obrastené konáre stromov, ale nestačilo to na to, aby jej osvetlil cestu temným lesom. Musela spomaliť, aby jej beh rázne neprerušil náraz do kmeňa. Opatrne bežala pomedzi stromy s rukami pre sebou. Ak bude mať šťastie, ukryje sa a nenájde ju. No pochybovala o tom. Bola to pre neho vzrušujúca hra. Vyžíval sa v jej strachu.