Korunný princ

~ 17 ~

NÁVŠTEVA NAJSTARŠEJ SESTRY

   V strede mesiaca sa kráľ a kráľovná Aidory vrátili do paláca. Eric dobre vedel, čo ho čaká, no na tom, čo sa stalo, sa už nedalo nič zmeniť.

   Nedokázal to zmeniť, no nedokázal ani zabudnúť. Obrazy z tej desivej noci ho prenasledovali či bdel, alebo spal. Neustále to mal pred očami. Neprestajne cítil na rukách váhu oťažievajúceho tela. Stále videl krv na svojich rukách, i keď tam žiadna nebola.

   Otec si ho zavolal do ich súkromných komnát, no nič iné ani nečakal. Bude to chcieť vyriešiť ako rodina.

   Keď sa za ním zatvorili dvere, ihneď naňho doľahla tá ťaživá atmosféra vládnuca v každom milimetri miestnosti. Kráľ sedel v prehnane zdobenom kresle s čalúnením z červeného damasku a s pozlátenými nohami vytvarovanými do tvaru vlčích láb. Pravú ruku mal položenú na operadle a prsty pevne obopínali jeho koniec. Druhú ruku mal opretú len lakťom a prstami si prechádzal po zarastenej brade. Nedíval sa pred seba, zrak upieral bokom smerom k oknu, pri ktorom stála jeho manželka.

   Kráľovná mala na sebe ako vždy už niekoľko mesiacov šaty z najčernejšej látky. Dlhé rukávy jej obopínali vychudnuté ruky a látka na nich nebola tak napätá, ako zvykla byť. Šaty jej na bokoch viseli. Po troch deťoch a rastúcim vekom mierne vyduté bruško bolo preč. Stála bokom pri okne a každý detail na svetle vynikol. Otočila tvár k Ericovi a videl na nej chmáry.

   Eric dúfal, že ten čas mimo paláca jej prospeje, vráti jej aspoň trochu sily a farbu do líc, ale mal pocit, že tie týždne chradla naďalej. Vlasy vypnuté v drdole sa mu zdali redšie a vrásky okolo očí hlbšie. Výrazné kruhy pod očami nezmizli. Pocítil nesmierne výčitky svedomia, že jej trápeniu ešte pridá vlastným pričinením.

   Predstúpil pred svojho otca a poklonil sa, rovnako aj matke. Otec naňho stále nepozeral, ešte chvíľu hľadel do okna. Potom očami prešiel k svojej žene a s povzdychom zrak upriamil na Erica. V jeho očiach bol hnev, no nie len to. Otcovho hnevu sa Eric nebál. To, čoho sa bál väčšmi a čo popri hneve teraz videl v jeho očiach, bolo sklamanie a smútok.

   „Simon nám o všetkom povedal," začal kráľ unaveným hlasom. „V prvom rade by som naozaj rád vedel, kam chodíš po nociach a prečo zvysoka kašleš na bezpečnosť a opatrenia, ktoré sa v paláci zaviedli nie len tak z rozmaru." Nepretržite naňho hľadel prenikavým pohľadom spod prísne stiahnutého obočia. Eric nemohol povedať pravdu o tom, kam chodieva a bol rád, že isté tajomstvá sa mu stále darí držať pod pokrievkou.

   „Chcel som na vlastné uši počuť, čo ľudia hovoria," povedal. Čiastočne to bola aj pravda. Aj keď kvôli tomu by sa asi neunúval vytiahnuť päty z paláca v prestrojení za obyčajného poddaného. Na podobné hry nemal nikdy chuť. Edmund prižmúril oči a mierne pootočil hlavou.

   „Mám veriť, že si riskoval kvôli takej hlúposti?"

   „Pokladal som to za dobrý spôsob, ako sa ocitnúť priamo v centre všetkých rečí," obhajoval Eric svoje úmysly, hoci netušil, či je to vôbec možné. Do karát mu hralo práve to, že sa o ňom vedelo, aký dokáže byť neopatrný a unáhlený. Možno otec uverí, že z náhleho popudu si zmyslel zamiešať sa medzi poddaných a vypočuť si tak, o čom si hovoria, keď si myslia, že ich nikto z vyšších kruhov nemôže počuť.

   „A začul si niečo? Mala táto tvoja neopatrnosť nejaký význam?" podotkol Edmund a prepaľoval syna pohľadom. Eric stisol pery a zavrtel hlavou. Kráľ sa pohŕdavo zasmial. „Takže žiaden význam. Výborne," zatiahol ironicky a prešiel si dlaňou po čele. Potom vstal a podišiel bližšie k Ericovi.