Korunný princ

~ 55 ~

SPOLOČNÍČKA PRINCEZNEJ

   Princ nebol v paláci a pre Natalie to teda vyzeralo ako voľný večer, ktorý by ale zrejme aj tak vyplnila tým, že by niekomu zo služobníctva pomohla s jeho povinnosťami. Nestalo sa tak, pretože si ju zavolala princezná Valeria.

   „Volali ste ma, vaša výsosť?" spýtala sa ukláňajúc. Princezná hojdala na rukách malého Phillipa, ktorému sa nechcelo spať, hoci už na palác zosadla tma. V jemnom svetle sviec mu malé očká žiarili zlatistým odtieňom a osvetľovali drobnú veselú tváričku.

   Princezná ho podala do rúk pestúnke, ktorá s ním odišla do inej komnaty.

   „Áno, poď bližšie. Posaď sa," pokynula ukazujúc sa pohovku, na ktorú si sama sadla. Natalie poslúchla. „Kráľovná mi zanechala nejaké inštrukcie ohľadom všetkého, čo odo mňa potrebuje. V týchto inštrukciách je zahrnutá aj tvoja osoba. Najskôr ti chcem povedať, že sa nemusíš ničoho báť. Náš rozhovor je súkromný a nikto o ničom nemusí vedieť." S týmito slovami sa načiahla a chytila Natalie za ruku. Natalie prepadli obavy. Nevedela si vysvetliť princeznino správanie ani jej slová, no nemala z toho najlepší pocit.

   „Spočiatku som tomu veľmi nerozumela. Ale princ Eric mi dnes ráno predostrel svoju prosbu a dala som si veci dokopy. Teda, aspoň toľko, čo som mohla. Eric mi nič viac povedať nechcel, vraj to urobíš sama, ak budeš chcieť." Natalie sa prudko nadýchla. Nepáčilo sa jej, kam toto smeruje. Mala obrovskú chuť vyskočiť na nohy a utekať.

   „Výsosť, ja..." začala Natalie, no hlas ju zradil a slová jej uviazli v krku.

   „Neboj sa," pokračovala princezná a posunula sa k nej bližšie. „Chcem len vedieť, čo donútilo mladú krásnu ženu z dobrej urodzenej rodiny, aby sa vydávala za slúžku a drela dňom i nocou. Matka naznačila, že sa ti niečo zlé stalo. Ak môžeš, zver sa mi, Natalie, a sľubujem, že ti pomôžem, ako len budem môcť. Nie len preto, že ma o to požiadal môj brat." Natalie sa zadívala do hĺbky jej smaragdovo zelených očí, rovnakých, aké vlastnila aj kráľovná. Nevidela v nich iné než úprimnú starosť a prísľub pochopenia. Natalie mala strach a nechcela s pravdou von, ale čím dlhšie hľadela princeznej do očí, tým väčšmi sa jej do hrude hrnul tlak, ktorý potreboval uvoľniť. Než to stihla zastaviť, oči sa jej zaliali slzami.

   „To nič, bude to v poriadku," šepla jej chlácholivo princezná, keď ju vtiahla do objatia. Natalie sčasti pocítila úľavu, ale predovšetkým sa cítila zahanbene, že sa takto zosypala pred jej výsosťou. Hoci už Ericovi vyrozprávala takmer všetko, princeznej, žene, mohla povedať aj veci, čo ju ničili najviac, zožierali zvnútra.

   Keď sa trochu upokojila a napila sa vody, ktorú jej princezná sama naliala a ponúkla, pomaly sa pustila do rozprávania. Začala váhavo, no ako jej rozprávanie napredovalo, stúpala aj jej dôvera k žene vedľa nej a tiež istota, že jej môže porozprávať úplne všetko.

   Valeria si to všetko vypočula a len občas reagovala. Nechala Natalie vyrozprávať a upokojovala ju, keď už ju rozprávanie o príšerných zážitkoch zmohlo.

   „Nepredstaviteľné," povedala napokon, keď Natalie povedala všetko a dostatočne sa vyplakala. „Nikto nikdy nepovedal, že všetci bezvýhradne súhlasia so všetkými zmenami, ktoré moji rodičia uskutočnili. Ale nepovedala by som, ani na um by mi nezišlo, že sa uchýlia k takýmto zverstvám." Natalie svoje rozprávanie rozšírila aj o príbehy žien, s ktorými cestovala a hoci nemenovala, pridala aj Ameliínu skúsenosť.

   „Tá vec, ktorá sa prevalila s mojím bratom, to bol vlastne len taký bonbónik. Ono je toho podstatne viac. A moji rodičia o tom vôbec nevedia."