Korunný princ

~ 15 ~

SEBAÚCTA ROZDUPANÁ V SNEHU

   Irene mala pravdu. Nič z toho, čo doteraz zažila, nebolo horšie ako hlad. Natalie to bolestne zistila na vlastnej koži.

   Hneď v prvý deň po jej úteku, keď si trochu zdriemla v opustenej chatrči neďaleko od cesty, ktorú zahliadla vo svetle vychádzajúceho slnka, jej ukradli koňa aj všetko, čo si so sebou vzala. Nemala so sebou toho veľa, no tá trocha peňazí a šperkov, ktoré sa jej podarilo vziať, jej mala zabezpečiť jedlo počas celej cesty. Keď brali majetok jej otca, pobrali im všetky drahé šperky a tie, ktoré jej zostali, neboli žiadne významné kúsky. No bola si istá, že jej zabezpečia všetko, čo cestou bude potrebovať, vrátane prenocovaní v hostincoch, ak na nejaké narazí. Prvú noc nemala to šťastie a práve to bolo príčinou, že sú jej šance na šťastný príchod do cieľa pochované v snehu.

   Šla celú noc a hoci nespala dlho, bola taká unavená, že spala naozaj tvrdo. Chatrč už nemala kompletnú strechu a zjavne nebola prvá, kto sa v nej cestou zastavil. Uprostred neveľkej miestnosti bolo provizórne ohnisko. Našla trochu suchého dreva pochádzajúceho z nábytku a starých rozpadnutých trámov a podarilo sa jej založiť oheň, asi na stý pokus. No aspoň trochu ju to zahrialo. Po prebudení slnko nebolo vysoko nad horizontom, no ona už stihla o všetko prísť. Bola hladná a premrznutá, navyše teraz musela blúdiť neznámymi lesmi a cestami po vlastných.

   Nasledujúce dni sa len potulovala po okolí. Jedla korienky, ktoré ťažko vyhrabala zo zamrznutej zeme. Neskôr konečne natrafila na malú osadu, no nemala šťastie. Nikto jej tam nechcel pomôcť a ona už nevládala ísť ďalej. Považovali ju za špinavú tuláčku a nikto s ňou nechcel mať nič spoločné. Pomocník v hostinci za ňou prišiel a navrhol jej, že jej prinesie kus včerajšieho chleba, kúsok syra a pohár mlieka, keď sa mu primerane odvďačí. Natalie ho poslala do čerta a ovládla sa, aby mu jednu nestrelila. Aj keď prišla o všetko, nezníži sa až tak hlboko, aby predávala svoje telo za kúsok obschnutého chleba.

   Teraz sedela na nízkom múriku s výhľadom k zadným dverám hostinca a rukami si pevne pritláčala prázdny žalúdok. Slnko už dávno zašlo, celé dva dni nič nejedla a už bola taká slabá, že ledva zvládla spraviť zopár krokov. Nedokázala sa sústrediť na nič iné, len na ten príšerný pocit hladu, ktorý jej ovládal telo aj myseľ. Uvažovala aj o tom, že by niečo skúsila ukradnúť, ale nikdy v živote nekradla ani pri krádeži nikoho nevidela. Bála sa, že to pokazí a následky budú strašné.

Sledovala dvere a bola rozhodnutá zahodiť aj tú štipku sebaúcty, ktorá jej ešte zostala a vymeniť ju za kúsok jedla. Keď sa zrazu otvorili a vyšiel z nich mladík, ktorý jej predtým ponúkol neslušný obchod, nezaváhala. Nebol to rozum, ktorý by ju zastavil, ale príšerný hlad, ktorý ovládal jej kroky. Počas uplynulých hodín si neraz predstavovala, že sa prosto vzdá. Umrie tu, na neznámom mieste, ďaleko od všetkého, čo pozná. Mohla sa tak zbaviť nie len príšerného hladu, ale aj odporných pocitov k sebe samej, ktoré pociťovala od tej noci, kedy do jej komnaty vtrhol Gabriel. Takisto by sa skončila nenávisť, ktorú k nemu a jeho otcovi cítila a ktorá sa každým ďalším dňom prehlbovala. A bol to práve oheň tej nenávisti, ktorý sa jej vznietil vo vnútri, prerástol v ohromnú túžbu po pomste, ktorý ju napokon udržal pri živote. Dodával jej silu pokračovať a urobiť čokoľvek, čo bude treba, aby sa dostala tam, kam potrebuje.

   Motala sa jej hlava, ale aj tak zvládla kráčať k mladému mužovi. Všimol si ju a spokojne sa uškrnul. Počkal, kým príde až k nemu a neprestal sa odporne uškŕňať.

   „Rozmyslela si si to?" Natalie zaváhala. Slzy sa jej tlačili do očí. Chcela sa otočiť, ale sotva sa už držala vôbec na nohách. Uškrnul sa ešte viac a odstúpil od dverí. Prešla popri ňom a nechala sa zaviesť kamsi do malej tmavej miestnosti. Zatvoril sa tam s ňou a začal si rozopínať nohavice.