Korunný princ

~ 14 ~

ZÁPLAVA VINY

   Eric sedel na kraji postele a neprítomne civel na podlahu pred sebou. Pramene špinavých čiernych vlasov mu padali do čela. Nemohol z hlavy dostať to, čo sa stalo. Stále mu to pripadalo ako zlý sen, nezdalo sa mu to skutočné. Nemohlo byť. No krv na jeho rukách jasne prezrádzala opak.

   „Fuj, Dario! To nesmieš!" hrešil Riley Jasonovho psa, teraz už vlastne Ericovho, ktorý olizoval ľudskú krv zasychajúcu na jeho rukách. Len čo ho priviedol k posteli, zamieril do kúpeľne. Nechcel v tejto chvíli volať služobníctvo, čo by znamenalo zbytočné zvedavé pohľady navyše. A tak mu sám nachystal kúpeľ, no najskôr musel zmyť tú krv z princových rúk. Eric bol stále mimo seba, reagoval spomalene a akoby ani nepočul. Riley priniesol misu s vodou a čistý uterák, odohnal psa a kľakol si k princovi, aby mu umyl ruky. Keď bol hotový, odniesol misu a znova sa vrátil po Erica.

   Neochotne vstal, sotva vnímal, čo od neho Riley chce. Nechal sa odviesť do kúpeľne a vyzliecť sa zo špinavých šiat. Vliezol do horúcej vody, posadil sa, lakte si oprel o pokrčené kolená a dlaňami si podoprel hlavu. Miestnosť osvetľovalo slabé svetlo sviec na kovových podstavcoch. V železných košoch umiestnených v dvoch rohoch za ním tleli uhlíky a zohrievali priestor medzi chladnými sivými múrmi orámovanými pozlátenými lištami.

   Pred očami stále videl tvár mladého muža len kúsok za prahom dospelosti skrivenú v bolestnej grimase. Nemalo sa to stať. Na jeho rukách je opäť nevinná mladá krv a žiadna voda ju nezmyje.

   „Viem, nad čím rozmýšľaš," ozval sa Riley stojaci pri okraji veľkej murovanej vane s lesklým sivým obkladom. „Nebola to tvoja vina."

   „Choď preč," šepol sotva počuteľne princ.

   „Eric," hlesol strážca.

   „Choď preč!" skríkol Eric a jeho hlas znásobila ozvena odrážajúca sa od stien tiahnucich sa k vysokému stropu. Ani Rileyho posmutnelý výraz nič nezmohol, keď chcel byť Eric so svojím trápením sám. Nemal teda inú možnosť, ako odísť.

   V hlave sa mu mihali obrazy umierajúceho chlapca stále dookola doplnené hlasom neznámeho muža opakujúcim dookola: „Monštrum".

   Voda pomaly vychladla a on sa ani nepohol. Sedel v nej, ponorený v šere miestnosti. Na lesklom obklade sa ligotalo zlatisté svetlo pohasínajúcich sviec. Eric stále paralyzovane hľadel pred seba. V spomienkach sa nedobrovoľne vracal do minulosti. Do dňa, kedy rovnako ako dnes, boli jeho ruky zmáčané krvou nevinného človeka. Dnes to nebolo také, ako vtedy. Vtedy stratil nervy a aj poslednú štipku sebaovládania. Preto ho ten muž nazval monštrom a mal pravdu. Je monštrum. No prirovnať ho ku kráľovi Ennisovi bolo viac, než dokázal zvládnuť.

   Jeho predok, bývalý kráľ a jeho starý otec, bol skutočný netvor. Vyžíval sa v ubližovaní ľuďom. Za jeho vlády otroci najviac trpeli, pretože sa príliš neprihliadalo na zákaz ich týrania a bezdôvodného trestania. A ten, čo to najviac porušoval, bol práve kráľ Ennis. Jeho zvrhlosť a brutalita boli známe všade od najsevernejších zamrznutých oblastí Vizagarru až po najjužnejšie ostrovy v Emerald sea. Svoju moc upevňoval neúprosnými vojnovými ťaženiami, počas ktorých páchal ďalšie zverstvá. Mučil a zabíjal s takou vášňou, že sa pred ním všetci triasli a modlili sa, aby ho nikdy nerozhnevali. Obzvlášť známe je jeho zachádzanie s otrokyňami, o ktorom si dlho mnohí údajne namýšľali, že sú to len zveličené klebety.

   Nemohol poprieť vlastné správanie k ženám, ktoré nebolo tak celkom bežné. Ale nikdy žiadnej neublížil viac, než dovoľovali pravidlá Flory. Mal isté hranice a stále veril, že sú prípustné. Nemohol tiež poprieť svoju agresívnu povahu, uspokojujúci pocit z boja ani svoje občas radikálne názory. No odmietal pripustiť, že je podobný tomu človeku. Napriek spriaznenosti krvou nemôže byť ako on.