Korunný princ

~ 12 ~

PREDSUDKY A MYLNÉ DOJMY

   Riley precitol z hlbokého spánku, hoci už bolo slnko dávno na oblohe. Prebudil ho chlad, oheň v kozube už dávno vyhasol. Oči ho zaštípali od náhleho prudkého svetla, ktoré mu do nich udrelo, len čo ich otvoril. Zdvihol ruku k tvári, ukazovákom a palcom si pretrel zažmúrené viečka. Na druhý pokus to už bolo lepšie. 

   Pomaly vstal a chlad podlahy mu prešiel bosými chodidlami do celého tela. Prešiel k oknu a vyzrel ním von. Pod oknom hostinca sa rozťahoval priestranný trh. Trhovníci už dávno roztiahli svoj tovar po drevených stoloch a prekrikovali sa pri predstavovaní svojich produktov aby upútali zákazníkov. Divil sa, že sa na ten hluk nezobudil už skôr. Zvyčajne vstával skoro, no v noci toho veľa nenaspal a ľahol si až nad ránom. Prehrabol si plavé vlasy a pošúchal si unavenú tvár. Dnes mal službu až od večera, takže mal ešte celý deň voľno. Možno navštívi matkin hrob, už tam nebol poriadne dlho.

   Posteľ za jeho chrbtom zavŕzgala a Riley sa obzrel ponad plece. Kútiky pier sa mu vytiahli nahor, keď jeho oči našli mrviace sa polonahé telo zamotané v hrubej prikrývke. Stretávali sa v izbe na najvyššom poschodí hostinca už mesiace, hoci o tom nikto nevedel. Zo začiatku nešlo o nič vážne.

   „Už musíš ísť?" spýtal sa ho rozospatým hlasom, keď videl, ako si Riley začal obliekať košeľu a nadvihol sa na lakte. Čiernymi očami sledoval, ako jeho vypracovaný hrudník mizne pod bielou látkou. Len čo si zapol posledný gombík, šibol očami k tým jeho s očakávaním odpoveď na svoju otázku.

   „Nemali by nás spolu vidieť," odvetil Riley. „Mal som byť už preč." Muž sa zdvihol z postele a sadol si na kraj tvárou k nemu. Dlhé hnedé vlasy mu padali na zhrbené plecia a na perách mal úškrn.

   „Aj tak sa na to časom príde," povedal a znel celkom bezstarostne.

   „O to nejde, ale nemusí sa hovoriť, že sa zahadzuješ s obyčajným strážnikom," namietol Riley a prehodil si cez plecia červený kabát aidorskej uniformy. Muž vstal a podišiel k nemu. Boli výškovo rovnakí, no jeho telo bolo útlejšie, bez známok pravidelného úmorného tréningu. Chytil Rileyho ruky, ktorými si napravoval pokrčenú látku a snažil sa napasovať kabát na svoju postavu. Odstrčil mu ich a urobil to sám.

   „Za prvé, nepodceňuj sa. Si osobným strážcom budúceho kráľa a podľa histórie to značí, že si s veľkou pravdepodobnosťou aj budúcim veliteľom kráľovských stráží." Napravil Rileymu kabát a nenáhlivo mu zapínal gombíky a pracky na ňom. Obsidiánovými očami pri tom bez prerušenia hľadel do tých jeho. Riley v nich nezazrel ani zrnko pochybností či najmenšej neistoty. „A za druhé, to, že môj strýko je správca kráľovskej pokladnice, neznamená, že som viac než ty." Uškrnul sa a Riley prudko vydýchol vzduch z pľúc.

   „Jaiden, nemyslím si, že..." Umlčal ho krátkym bozkom na pery.

   „Už o tom nehovorme," povedal prísne a uhladil mu posledné pokrčené záhyby na rukávoch.

   S Jaidenom sa stretli už mnohokrát predtým, ako sa vôbec dali dokopy. Vždy naňho pôsobil tajomne a nepreniknuteľne. A skutočne to tak bolo, málokto poznal jeho skutočnú povahu. Riley si ešte stále myslel, že ho pozná len málo, hoci už o ňom stihol zistiť veľa počas ich dlhých nočných rozhovorov. Raz mu povedal: „Nedelím ľudí na chudobných a bohatých, vplyvných či bezvýznamných, dobrých či zlých... Ide len o to, čo predstavujú pre mňa. Či sú pre mňa osobne dôležití, významní, osožní, či nie. Len na tom mi záleží. Pokiaľ mi človek nie je pokrvne blízky ani mi nemá čo ponúknuť, po akejkoľvek stránke, nezaujíma ma." Riley sa nad jeho slovami musel zamyslieť. Dali sa chápať rôzne a rozhodne sa dali vysvetliť aj tak, že je Jaiden kus sebeckého a samoľúbeho idiota. No v istom zmysle to aj celkom chápal, hoci on mal od podobných názorov dosť ďaleko. Nie je predsa každý z nás niekým využívaný? A je lepšie využívať druhých než byť využívaný druhými.