Korunný princ

~ 33 ~

ZLÉ SPRÁVY

   Dlhou chodbou Mesačného paláca sa ozývali naliehavé kroky. Sýte slnečné lúče prichádzajúceho leta prenikajúce veľkými oknami sa odrážali na vyleštenej podlahe. Rýchle kroky posla v zaprášenom odeve zanechávali na nej špinavé odtlačky čižiem. Zadychčaný sa náhlil zdanlivo nekonečnou chodbou, no vedel, že správa, ktorú nesie, je príliš dôležitá. Dôležitejšia, než aby si oddýchol a nabral dych. Ignorujúc kropaje potu stekajúce mu po mladej opálenej tvári pokračoval, kým neprišiel k dverám obklopených členmi kráľovej gardy v jasnom brnení a splývajúcimi krvavo červenými plášťami.

   Prišiel v príhodný čas, kedy sa konalo zasadnutie kráľovskej rady. Stráž ho vpustila dnu, len čo oznámili kráľovi jeho príchod a aj to, že prichádza v naliehavej záležitosti. Míňal roztvorené krídla robustných dvier a pred očami sa mu postupne odhaľoval pohľad na obrovský stôl obklopený množstvom dôležitých ľudí. Na ich čele bol samotný kráľ Edmund, ale bola prítomná aj kráľovná Lorraine, ktorá po takmer roku v ústraní ukázala svoju tvár aspoň svetu za svojimi komnatami a znova sa zúčastňovala nie len zasadnutí, ale aj na riadení kráľovstva po boku svojho manžela. Vedľa kráľovnej sedel následník trónu. Mladíkovi skrsla v hlave myšlienka, že je to možno jediný raz, čo sa ocitá pred tými najdôležitejšími tvárami v krajine a na jeho smolu je to v role posla zlých správ.

   Rozpačito sa uklonil, ako najlepšie vedel a spustil.

   „Odpustite, vaše veličenstvá," povedal pokorne hľadiac raz do tváre kráľa a potom kráľovnej a presunul pohľad na princa. „Vaša kráľovská výsosť." Sklopil zrak k zemi, pretože závažnosť jeho nasledujúcich slov ho obrala o odvahu pozerať sa pri ich vyslovovaní na tváre pred sebou. „Nesiem veľmi zlé správy. V meste Heavendare došlo ku krvavej vzbure. Ľudia zaútočili na Dom liečiteliek. Oni..." Mladému mužovi sa zachvel hlas a zmĺkol.

   „Hovorte, človeče. Čo sa tam stalo?" vyzval ho niekto spomedzi prítomných členov rady.

   „Pozabíjali vašich vojakov, veličenstvo," povedal rozochvene, ale nezdvihol ku kráľovi zrak. „Pochytali liečiteľky, aj mladé žiačky v liečiteľskej škole a na uliciach pred zrakmi obyvateľov ich upálili zaživa," vyjachtal rozochveným hlasom a snažil sa zahnať obrazy tej hrôzy, ktoré sa mu vynárali v mysli.

   Nemusel ani zdvihnúť zrak od podlahy, aby si vedel predstaviť výrazy v tvárach prítomných, ktorí onemeli od šoku. Ticho však miestnosti nevládlo ani krátky okamih, pretože bezprostredne po tom, čo mladý posol dohovoril a predostrel desivú skutočnosť, kráľovná Lorraine vystrelila do stoja a rýchlym krokom obišla stôl. Mimovoľne o pol kroka ustúpil nabok pred silou moci, ktorú kráľovná vyžarovala aj teraz, keď jej tvár bola viditeľne bledá a pochudnutá. Šuchot jej ónyxových šiat utíchol, keď sa zastavila kúsok od neho.

   „Čo to vravíš?" spýtala sa tónom, ktorý bol zúfalo zarmútený a hrozivo nenávistný zároveň.

   „Ja... Videl som... Ich telá horeli. Horeli zaživa..." Pod prísnym pohľadom aidorskej kráľovnej sa mu triasol hlas.

   „Kto sú vzbúrenci?" spýtal sa kráľ Edmund, aj keď tušil odpoveď.

   „Prorok niekoľko dní rozprával v uliciach nezmysly o jej veličenstve a o liečiteľkách. Každým dňom presviedčal viac a viac ľudí. Lord Francis prikázal, aby ho zatvorili do temnice, pretože jeho reči zašli priďaleko, no ľudia zaútočili na stráže a podarilo sa im ich pobiť. V uliciach sa strhla mela. Lord Francis so svojimi mužmi sa snažil vzburu potlačiť, ale nepodarilo sa mu to. Keď vzbúrenci upálili tie ženy, strhlo sa hotové peklo a pán ma poveril, aby som ihneď odcválal do Anise, o všetkom vám povedal a požiadal vaše veličenstvo, aby poslalo pomoc." Až teraz na okamih zdvihol zrak, aby pozrel do strhanej tváre svojho kráľa a zase sklopil oči k zemi.