Korunný princ

~ 51 ~

DOHODA

   Eric sa už cítil o niečo lepšie, hoci stále to nebolo ono. Aj tak už ale nemohol odkladať návštevu Olivie a zanedbávať ju. V koči sa nechal odviesť k nej domov, spoločne sa navečerali a potom sa premiestnili do jej okázalo zariadenej spálne. Tej chvíle sa už nemohol dočkať. Každá jedna bunka jeho tela volala po blízkosti jej nahej pokožky a keby si aj hneď mal pohoršiť, nemohol ďalej čakať. Obzvlášť, keď sa Olivia kvôli nemu krásne obliekla a upravila, celý večer po ňom vrhala zvodné pohľady a uvoľnenú konverzáciu neraz okorenila dvojzmyselnou narážkou. Ochotne sa nechal zaviesť na poschodie a keďže Olivia ihneď prevzala iniciatívu, nechal sa rozmaznávať. Bez možnosti protestov šetrila jeho sily a hoci všetko sama oddrela, nevyzerala nespokojne ani trochu.

   „Celé dva týždne si ma nechal čakať," vytkla mu ležiac nahá po jeho boku, pričom mu prstami jemne prechádzala po pokožke v okolí hojacej sa rany na hrudi. „Toľkokrát som mala chuť znova za tebou prísť, ale nechcela som zbytočne vyvolávať rozbroje s tvojou sestrou."

   „Nedovolil by som, aby sa k tebe zase správala zle," ubezpečil ju a natočil hlavu, aby jej vtisol bozk na čelo. „Ale nateraz je lepšie, keď nie si v dosahu. V paláci sú teraz dve moje sestry."

   „Nemajú o mne dobrú mienku. Nečudujem sa im." V hlase jej zaznela krivda a Eric si ju pevnejšie pritisol rukou, ktorú mal ovinutú okolo nej.

   „Nehovor tak. Oni to časom pochopia, no teraz sa toho udialo toľko, že ďalšie veci treba dávkovať s odstupom času. Okrem toho náš vzťah nezávisí od ich mienky." Na chvíľu medzi nimi zavládlo mlčanie. Potom sa Olivia z ničoho nič odtiahla a vstala. Prehodila si cez seba tenký župan.

   „Nie, nezávisí. Tvojou milenkou môžem byť vždy aj navzdory ich pripomienkam." Tentoraz jej v hlase postrehol trpkosť a vyznelo to nadmieru smutne. Vstal tak rýchlo, ako mu to nedohojené zranenia dovoľovali a zastavil ju, než vyšla na priestranný balkón.

   „Čo majú znamenať tie slová?" Odmietala sa naňho pozrieť, preto jej priložil prst k brade a donútil ju k tomu. „Povedz mi to."

   „Len som premýšľala, ako je to medzi nami. A čím pre teba vlastne som. Niekedy sa bojím, či sme sa do toho nevrhli príliš bezhlavo."

   „Ako to myslíš? Stratili sme toľko času. Myslel som, že si rada. Tak ako ja."

   „Ale som, Eric, naozaj. Som. Ale nie som hlupaňa. Viem, že sa raz budeš musieť oženiť. Myslela som si, že to zvládnem, ale čoraz viac mi predstava, že budem už navždy tá druhá, prekáža." Odstrčila mu ruku a vykĺzla z jeho objatia, aby sa stratila za nariasenými závesmi zakrývajúcimi východ na balkón. Chvíľu sa za ňou díval ako obarený. No potom donútil nohy k pohybu a vyšiel za ňou do noci.

   Stála opretá o zábradlie a dívala sa na nočné nebo. Postavil sa za ňu a jemne ju pohladil po chrbte. Potom sa k nej pritisol a zozadu ju objal. Oprela si hlavu o jeho hruď a rukami čiastočne prekryla jeho ovinuté okolo jej drieku.

   „Prepáč mi," šepla. „Nechcela som o tom hovoriť."

   „Keď si nehovorila, spôsobilo nám to kopu problémov. Už nikdy nechcem, aby si mlčala, keď máš čo povedať."

   „Máš pravdu. Je za nami mnoho problémov. Trvalo mi naozaj dlho, kým som sa zmierila s tým, že môj život musí skrátka plynúť bez teba. Druhý raz by som to už asi nezniesla. Keď si predstavím po tvojom boku ďalšiu ženu, s ktorou sa o teba budem musieť deliť, šaliem z toho. Budem neustále žiť v strachu, že ma od teba napokon odtrhne alebo to urobíš sám."