Korunný princ

~ 62 ~

ĎALŠIE HROZBY

   „Nemyslím si, že to bola náhoda. Ten muž vedel, kto sme." Lorraine ležala v posteli v jednej z najlepších komnát priestranného sídla, ktoré tak dobre poznala z mladosti. Hoci už bola pokročilá hodina, nedarilo sa jej zaspať. Neustále musela premietať o zvláštnych udalostiach, ktoré ju a Edmunda sprevádzajú, odkedy dorazili na ostrov.

   Plavba bola pokojná a vďaka priaznivému vetru dorazili skôr, než bol pôvodný plán. Ešte pred odchodom sa rozhodli, že bude lepšie, ak o svojej pravej identite pomlčia a budú sa vydávať za obyčajných aidorských šľachticov. Neobávala sa, že by ju niekto spoznal. Keď tu bola naposledy, bola ešte prakticky dieťaťom. Odvtedy sa podstatne zmenila a za posledný rok zostarla aspoň o desať.

   Melina sa ihneď pustila do pátrania po tých, od ktorých sa sama v ranej mladosti učila. Tie vedeli, kde má hľadať, aby našla niekoho, kto sa vyzná v každom jede a dokáže z neho človeka vyliečiť alebo aspoň zmierniť jeho dopad. Zatiaľ, čo ona hľadala a zisťovala, oni sa ubytovali v odľahlom hostinci pri ceste.

   Už tam sa začali diať podivné veci. Počas ich neprítomnosti niekto sliedil v ich izbe, hoci bola zamknutá. Na ceste mali neustále pocit, že ich niekto sleduje. Potom však natrafili na muža v rokoch, ktorý sa najprv na Lorraine zvláštne díval a potom k nej podišiel so slovami, že vie, kto je.

   Lorraine sa spočiatku zľakla, ale napokon sa z neho vykľul synovec pani Agathy, u ktorej ako dievča pracovala spolu so sestrou a rodičmi. Stará milá pani, ktorá k nej bola vždy mimoriadne vľúdna a dobrá, zomrela už pred rokmi, no neustále spomínala na jej rodinu.

   Spomínala na úbohé dievčatá, ktoré odviedli na loď a už sa nikdy nevrátili. Keď sa Draetus vymanil spod aidorského vplyvu, stále nemala žiadne správy a nepoznala osud ani jednej z nich. Dňa, kedy sa svetom rozšírila správa, že Aidora má novú kráľovnú menom Lorraine, sa stará žena nedožila. Zomrela len niekoľko mesiacov pred tým.

   Jej synovec bol ten, komu odkázala celý svoj majetok. Mala viacero synovcov aj neterí, no keď zostarla a nevládala už riadiť svoje panstvo, on bol jediný, kto jej prišiel pomáhať a postarať sa o ňu.

   Keď Lorraine vstúpila na pozemok, zaplavili ju spomienky. Prežila tu toľko dní. Dnes už sú preč, dávno pochované v čase. Brian, nový pán na panstve, ju spoznal z rozprávania jeho tety. Vždy spomínala jej prekrásne vlasy neobyčajnej farby a hoci ich už dnes zdobilo zopár šedín, spoznal ich. Aj jej milé zelené oči, aj keď si bola istá, že aj tie sa rokmi zmenili a rozhodne z nich vymizla bezbrehá láskavosť a čistota.

   No ani na tomto mieste sa im nevyhýbali podivné stretnutia. Melina našla výbornú liečiteľku, ktorá síce bola nemá a bolo ťažké sa s ňou dohovoriť, ale svoju prácu odvádzala skvelo. Naznačila, že jed, ktorý Edmundovi podávali, je veľmi zriedkavý a vzácny. Tým, že sa podával dlhodobo v malých dávkach, bol neskoro odhalený a napáchal nezvratné škody. Nedokáže Edmunda vyliečiť, ale zvládne mu predĺžiť život aspoň o niekoľko rokov. Lorraine ani s tým nebola celkom spokojná, ale nemala inú možnosť, než sa s tým vyrovnať a dúfať, že prežije dlhšie, než mu poskytujú tie najoptimistickejšie prognózy.

   Predošlého večera sa s Edmundom prechádzali okolo domu, keď si všimli, že spoza brány ich niekto pozoruje. Než stihli niekoho zavolať, muž sa im s úškrnom uklonil a zmizol v tme. A dnes, hneď na ďalší deň, mali nehodu na koči, ktorý niekto zámerne poškodil a nebyť Edmundovej duchaprítomnosti, ktorý ju rýchlo vystrčil z koča a vyskočil za ňou, skončili by v divokej rieke pretekajúcej popod most. Takto sledovali, ako sa koč zrútil z mosta spolu so zapriahnutými koňmi, ktoré stratili rovnováhu a váha ich stiahla cez okraj do vody.