Korunný princ

~ 43 ~

SÚHRA NÁHOD ALEBO ZRÁŽKA S OSUDOM

   Pohrúžená v myšlienkach Natalie kráčala nočnou palácovou chodbou. Už počula, aké čaro zosadá na tieto chodby počas tichej noci, no nedokázala si to predstaviť. Nikdy by si nevedela predstaviť tú nádheru a pokoj, najmä po tom, ako videla ten ruch, ktorý tu vládne počas dňa.

   V rukách niesla náruč plnú bielizne princeznej Sophie, ktorú mala odniesť a vôbec sa neponáhľala. Vychutnávala si ten pokoj, keď ho zrazu narušili rýchle kroky ozývajúce sa odniekiaľ z chodby naľavo. Vyrútil sa z nej zadýchaný, spotený a zakrvavený strážca, ktorého vídavala pri palácovej bráne, no teraz bol v meštianskom oblečení.

   „Počkaj!" zvolal na ňu a vyrazil rovno k nej. Než stihla zareagovať, schmatol ju za ruku a ťahal smerom, odkiaľ prišiel. Z rúk jej vypadlo princeznino oblečenie a zostalo ležať na podlahe za ňou. Vzpierala sa, ale strážca mal silu ako býk. Prečo to musela byť práve ona, na koho v ľudoprázdnych chodbách narazil?

   „Pustite ma!" skríkla naňho. Otočil sa jej tvárou, ktorá bola skrivená v čudnej rozrušenej grimase, no nezastal ani nespomalil.

   „Poď so mnou, potrebujem súrne pomoc." Toto vysvetlenie jej nestačilo, no jej ďalšie námietky a otázky ignoroval. Fučal ako závodný kôň a hnal sa chodbami ťahajúc ju za sebou, až kým nezastavili pri veľkých bielych dvojkrídlových dverách okovaných zlatom a bez pozvania sa vrútili dnu. Prešli elegantne zariadenou miestnosťou ladenou do tmavých odtieňov a pokračovali rovno ďalej, do čejsi spálne. V tomto krídle ešte Natalie nebola a netušila, komu komnaty patria.

   Donedávna vypomáhala len na prízemí a zdržiavala sa zväčša v kuchyni, práčovni, skladoch či v pivniciach, no kráľovná ju potom odporučila na lepšie práce, než odišla a vzala so sebou aj Natalienu nádej na úspech svojho zámeru. Okrem kráľovnej a princeznej Sophie, ktorú vídavala posledné dni, nikoho z kráľovskej rodiny ešte nevidela inak, len z diaľky.

   Strážca ju pustil, až keď zastali pri veľkej posteli, na ktorej bezvládne ležalo čiesi telo. Natalie mala pocit, že muža pozná, no nevedela si vybaviť, o koho ide. Bol celý špinavý a zakrvavený.

   „Postaraj sa oňho!" prikázal jej strážca. V tvári sa mu zračil strach a bolesť. „Musím ísť po kráľovho lekára, nie je v paláci." Na to vykročil k dverám.

   „Počkaj!" zvolala Natalie bezradne. „Čo mám robiť?"

   „Zastav krvácanie. Udrž ho pri živote," povedal zúfalo a ešte zúfalejšie dodal: „Prosím." Natalie sa viac nezmohla sa slovo a len mlčky prikývla. No než odišiel, ešte stihla zakričať: „Kto je to?"

   „Princ Eric!" skríkol naspäť a dvere komnát sa zabuchli. Natalie prekvapene pohliadla na muža, ktorý bol aj na pohľad jednou nohou v hrobe. Nemohla strácať čas a tak bez zbytočného premýšľania prikročila k princovi a rozviazala mu krvou premočené zdrapy akejsi čiernej látky. Košeľa pod nimi bola dotrhaná a tak sa s ňou nezdržovala a rovno ju z neho strhala.

   Pod ňou sa na svalnatom tele skrývali škaredé rany. Jedna sa mu tiahla od kľúčnej kosti šikmo nadol, druhá na ľavom boku a tretia, najhoršia zo všetkých, sa vynímala na plochom vypracovanom bruchu tesne nad pupkom. Stále sa z nej valila krv, tak ju Natalie len narýchlo umyla vodou, ktorú jej priniesol aj s ďalšími užitočnými vecami na ošetrenie ďalší zo strážcov, riadne uniformovaný, inak postávajúci pred dverami. Nik sa nehrnul jej pomôcť. Noční strážcovia princových komnát pripomínali skôr bledé prízraky, mlčiace, bezduché. Vyvaľovali oči na polomŕtveho muža, na množstvo krvi všade navôkol a keď im Natalie milosrdne ukázala dvere, bezmocne odišli so zvesenými plecami a šokom pretrvávajúcim na tvárach.