Korunný princ

~ 60 ~

VINA A POCHOPENIE

   Privolané mestské stráže pomohli odniesť Simonovo telo do paláca. Vzdialený horizont už zalievala silnejúca žiara východu slnka, keď prešli hlavnou bránou. Tento východ slnka neznamenal nový začiatok, nádej ani prísľub lepšieho dňa. Niesol sa v znamení bezbrehého žiaľu, ktorý pociťovali všetci navôkol.

   Simon sa narodil ako syn chudobných pekárov, prežil detstvo a mladosť pod vládou krutého vladára, proti ktorému plánoval vzburu a vypracoval sa na dlho obávaného vodcu Lasíc, spoločenstva, ktoré sa vzoprelo krutosti šľachty. Nenávisť voči tým, ktorí s radosťou utláčali chudobných, ho jedného večera priviedla do spálne kráľovnej Theresie, kde sa stretol s kráľom Edmundom a dal mu svoje ultimátum.

   Neskôr uzavrel dohodu s kráľovou milenkou Lorraine, ktorú si srdcom zvolil za svoju pravú kráľovnú a v deň ich svadby sa postavil do dráhy šípu určeného pre ňu. Zasvätil zvyšok života ochrane tej, ktorú si vybral pre seba a ľud a ochrane jej rodiny. Dlhé roky pôsobil ako veliteľ jej osobnej stráže a zástupca Solomona, veliteľa všetkých stráží a osobného strážcu kráľa.

   Spočiatku nemal dobré meno vďaka svojej minulosti, ktorej úlomky sa dostali do uší verejnosti, ale rokmi si vybudoval úctu a rešpekt, ktoré si zaslúžil. Preto ho veľmi dobre poznali aj muži z mestskej hliadky, ktorí niesli jeho telo. Ich zachmúrené tváre vraveli za všetko.

   Riley kráčal vedľa nich a nepúšťal otcovu ruku zo zovretia. Nedokázal to. Bolo by to, akoby ho nechal ísť, len tak. A to v tej chvíli nedokázal urobiť. Mal pocit, že to nedokáže nikdy. Všetko sa stalo tak náhle, nečakane. Nepočítal s tým, že by muž, akým bol jeho otec, mohol zomrieť v boji, v ktorom tak vynikal. Iste, každý starne a slabne, no Simon bol preňho ideálom silného a schopného bojovníka, takmer nepremožiteľného. Takmer.

   Eric kráčal za týmto sprievodom. Na duši ho ťažil smútok, ktorý by nikdy slovami nedokázal opísať. No nechcel sa pripojiť s skupine. K Rileymu. Mal pocit, že na to nemá právo. Očami sa vpíjal do Rileyho chrbta a premýšľal, ako veľmi ho teraz nenávidí. Čakal, že ho obviní a nebol vôbec ďaleko od pravdy.

   Simonovo telo odniesli do palácového chrámu, kde sa postarajú o všetky prípravy na pohreb. Zostali stáť pred dverami. Riley sa lakťom oprel o stĺp a do jeho ohybu si skryl tvár. Eric mu stál za chrbtom a sledoval ho s pocitom, že by ho mal nejako podporiť, hoci v tomto smere vôbec nevynikal. Kedy však, ak nie teraz? Riley toho preňho urobil mnoho, teraz musel stáť pri ňom.

   Podišiel bližšie a opatrne mu položil ruku na rameno. Pri tom dotyku cítil, ako sa mu napli svaly.

   „Je mi to strašne ľúto," povedal hlasom zastretým smútkom. Riley sa prudko otočil a striasol Ericovu ruku. Jeho pohľad ho prinútil o krok cúvnuť. Nikdy v Rileyho očiach nevidel taký prebodávajúci pohľad, ako práve v tej chvíli a upieral ho priamo naňho.

   „Vážne? Je ti to ľúto, ha? Malo by byť, dočerta! Ty za to môžeš! Kvôli tebe je otec mŕtvy, tak s tým teraz ži!" Nebolo to tým, že by Riley zo zúfalstva a žiaľu nad tou tragédiou potreboval niekoho obviňovať. Eric sa skutočne cítil vinný za Simonovu smrť a Rileyho hnev preto vnímal ako celkom opodstatnený. Mlčky sledoval spojenie hnevu a bolesti v jeho tvári a nechal do seba vpíjať výčitky, ktoré mu sršali z úst. Ak nič iné, aspoň mu umožní vyliať zo seba tie trýznivé pocity, pretože vedel, že si to zaslúži.

   „Keby si aspoň raz, aspoň jeden jediný raz v živote počúvol niekoho iného a nehnal sa slepo za svojimi záujmami, otec by stále žil. Žiadal som ťa, aby si tam nechodil, žiadal ťa o to on. Natalie. Ale nie! Ty si to nemohol nechať tak, vychladnúť, zistiť viac. Musel si, ako vždy, počúvať len svoje sebecké a bezohľadné túžby!" Bolo mu ukradnuté, že sa takto rozpráva s princom. V tej chvíli mu bol ukradnutý aj jeho vlastný osud a nemal strach z akéhokoľvek trestu.