Korunný princ

~ 9 ~

HORŠÍ AKO SVORKA HLADNÝCH VLKOV

    Natalie počas dňa nevyšla zo svojej komnaty. Najradšej by bola, keby nemusela vyjsť vôbec, aspoň niekoľko dní. Netúžila po tom, stretnúť sa s Gabrielom. Ak by ho už nikdy v živote nevidela, bolo by to najlepšie. Ale o tom nemohla ani len snívať. Stále bola v dome jeho otca. V dome, kde bola väzňom odkázaným na vôľu pána domu.

   Večeru si nechala priniesť do svojej komnaty, no po nej si ju dal Alaric zavolať do salóna. Rozhodla sa, že im neukáže slabosť. S hrdo vztýčenou hlavou zišla dolu schodmi a zamierila do miestnosti, kde ju už čakal gróf Kerran s jeho dvomi synmi. Tretieho sa to netýkalo a jeho prítomnosť teda nebola nutná. Alaric sedel v masívnom vyrezávanom kresle, Gabriel sa opieral o rímsu kozuba a Duncan stál pri okne chrbtom k nej.

   „Sadnite si, Natalie," povedal jej starý gróf a ukázal pred seba na jedno z voľných kresiel. Gabriel reagoval na jej prítomnosť otočením hlavy, ale ona mu nevenovala jediný pohľad. Duncan sa otočil a bol jediný v miestnosti, koho osoba sa jej nepriečila. Utiekala sa k myšlienke, že ako jej nastávajúci manžel ju bude brániť, keďže mali spolu dobrý vzťah, ktorý si stihli vybudovať. Na chvíľu ju prekvapil jeho chladný pohľad, ale pripisovala to tomu, že je otrasený. Všimla si však, že tvár mu hyzdili podliatiny a opuchnutá pera. Bolo jej jasné, že bratia sa pobili, a dúfala, že Gabriel vyzerá ešte horšie. No stále naňho ani kútikom oka nepozrela. Posadila sa a napäto čakala, čo s ňou ďalej bude.

   „To, čo urobil Gabriel, je nehorázne a hodné opovrhnutia," začal Alaric. „No už sa stalo a s tým sa teraz nedá nič robiť. Situáciu to však trochu mení."

   „Ako mení?" skočila mu Natalie do reči, na čo gróf zlostne vydýchol.

   „Mení to tak, že Duncan nebude vychovávať dieťa svojho brata."

   „Aké dieťa?" Gróf nadvihol jedno obočie a Natalie si uvedomovala, že jeho sympatie k nej tiež nesiahajú veľmi vysoko.

   „Snáď vám matka vysvetlila, ako dochádza k tomu, že žena otehotnie. Ak nie, ja vám tieto záležitosti vysvetľovať nemienim." Gabriel sa tlmene zachechtal.

   „Dobre viem, ako žena otehotnie. Ale nerozumiem, čo to má spoločné..."

   „To to má spoločné s našou dohodou, že počkáme, či minulá noc nezanechala následky. Ak nie, zasnúbenie trvá. Ak by ste však boli v druhom stave, budeme musieť túto dohodu pozmeniť." Natalie stiahlo žalúdok. Nemala dobrý pocit z grófových slov. „V takom prípade by ste sa stali manželkou Gabriela a Duncan by si vzal ženu, s ktorou je momentálne zasnúbený Gabriel." Natalie naplo na zvracanie. Predstava, že by sa mala stať jeho manželkou a byť v jeho područí už do konca života, sa jej hnusila viac než čokoľvek iné. Vystrelila do stoja.

   „To v žiadnom prípade! To sa nestane!" kričala. Alaric stiahol obočie.

   „Sadnite si, slečna. Za svoje činy musíte niesť zodpovednosť!"

   „Za svoje činy?" zvolala neveriacky. Gabriel sa zvrtol od kozuba a podišiel k nej. Automaticky telom pohla od neho, no prvý raz naňho pozrela. Tváril sa celkom spokojne, dokonca sa usmieval.

   „No tak, slečna. Vy sama ste ma volali do svojej izby, tak sa teraz nehrajte na neviniatko." Neveriacky pokrútila hlavou. Najradšej by mu dala poriadku facku a rovno na miesto, ktoré mal stále začervenané po jej útoku skleneným svietnikom. Tvár mu dopĺňalo aj niekoľko modrín a napuchnutá čeľusť.

   „Nerozprávajte bludy! Nič z toho som nechcela a rozhodne sa za vás nevydám!"

   „Obávam sa, že nemáte na výber, slečna. Stále som ja vašim poručníkom," pripomenul Alaric jej zúfalú situáciu.