Korunný princ

~ 35 ~

NEČAKANÉ ROZHODNUTIE

   Eric prišiel o niekoľko minút na to, čo mu Lorraine poslala správu po Solomonovi. Vpadol do kráľovskej spálne ako uragán a zdesene hľadel na bezvládne otcovo telo uložené pod tenkou prikrývkou. Krátko pozrel prestrašeným pohľadom na matku a potom zase na otca. Podišiel k posteli, kľakol si vedľa nej a chytil ho za ruku.

   „Je to pravda?" pýtal sa Lorraine, no nepozrel na ňu. Neodtrhol pohľad od otcovej tváre.

   „Nanešťastie, áno." Eric si priložil otcovu ruku k perám. V očiach sa mu leskol nesmierny smútok.

   „Nechcel som ho tak nahnevať," zamrmlal do ich spojených rúk. „Je to moja vina." Lorraine natiahla voľnú ruku a pohladila ho po vlasoch rovnako čiernych a neskrotných, aké mával Edmund.

   „Za toto môže jed a niekto, kto sa nás snaží zničiť."

   „Áno, ale... Keby som nepovedal tie veci a nerozhneval ho, možno by dnes..." hlas sa mu zlomil, prižmúril oči a oprel si tvár o rukáv. „Nedokážem sa ovládať," zamumlal do látky. „Nezhodneme sa a to veľmi často, ale nikdy by som mu vedome neublížil."

   „Ja to viem, Eric. A on to vie tiež," povedala bez najmenšej pochybnosti, že to je pravda. „Solomon ti povedal, že musíme na čas odísť?"

   „Povedal. Si si istá, že tam chceš ísť?" Zdvihol tvár a so starostlivým záujmom pozrel na matku.

   „Posledný rok vytrvalo stál pri mne, aj keď ja som bola odhodlaná stáť mimo všetkého. Bez neho by som sa zbláznila od žiaľu. Nebyť jeho, teba a tvojich sestier, nezáležalo by mi na ničom. Teraz je rad na mne, aby som bola pri ňom." V jej slovách nepostrehol ani náznak pochybností, no v očiach sa jej predsa zračili obavy.

   „Nebojíš sa tam vrátiť?" Zdvihla zrak k stĺpiku postele, aby zahnala slzy a chvíľu premýšľala.

   „Život predtým, ako som spoznala tvojho otca, som pochovala, pretože spomienky naň ma ničili. Nezabudla som na svoju rodinu, na svoju sestru, nosím ich v srdci stále, ale všetky tie spomienky spájajúce sa s domovom boli príliš bolestné. Nikdy som sa na Draetus nechcela vrátiť, pretože by mi všetko znova pripomenul. Život, ktorý je dávno preč." Eric vedel, že spomínanie na jej domov jej ubližuje a chcel ju zastaviť, no ona zavrtela hlavou. „Teraz už nemám na výber a je lepšie sa na to pripraviť."

   „Si odhodlaná ísť s ním za každú cenu?"

   „Isteže. Nemohla by som ho nechať ísť tam samého." Usmiala sa a pohladila Edmunda po čele. No potom jej výraz opäť zvážnel, keď pozrela na syna. „Vieš, čo to znamená pre teba, Eric."

   „Viem. Viem a desí ma to. No väčšmi ma desí predstava, že otec umrie a ja mu nestihnem dokázať, že si zaslúžim jeho dôveru. Mrzí ma moja prchkosť a pracujem na tom. Nechcem sklamať ani jedného z vás."

   „Nesklameš. Som si istá, že časom prídeš na to, ako nájsť rovnováhu medzi svojou povahou a tým, čo sa od teba očakáva. Je toho na teba veľa a je mi ľúto, že ťa teraz musím opustiť..." Nenechal ju dopovedať.

   „Tým sa vôbec netráp. Nič nie je teraz dôležitejšie, než otcovo zdravie." Pohľadom mu poďakovala a stisla mu ruku, v ktorej stále držal otcovu. Vedel, čo ho v nasledujúcich týždňoch, možno mesiacoch, čaká. Než sa Edmund uzdraví, bude musieť prevziať vládnutie v Aidore a hoci sa toho predtým desil, teraz v ňom táto situácia vyvolávala rôznorodé pocity. Stále ho to desilo, ale to, čo sa stalo s jeho otcom, mení situáciu.