Korunný princ

~ EPILÓG ~

   Počas Natalienho pohrebu Eric sotva vnímal, čo sa deje okolo neho. Jeho myseľ sa sústreďovala na jediné. Natalie je definitívne preč. Jediná osoba v tomto príšernom svete, ktorá ho dokázala prijať so všetkými chybami a dokázala napraviť jeho pokrivenú osobnosť, bola preč a tentoraz neexistovala nádej, že sa ešte vráti.

   Vystrojili jej pohreb hodný členky kráľovskej rodiny, ktorou bola. Nikto to nevnímal inak. Bola jeho manželkou a bola súčasťou jeho rodiny. Na poslednú cestu ju vyprevádzali všetci, ktorí mali možnosť spoznať jej láskavé srdce a jej milú povahu. V tento tak tragický deň spoznal aj barónku Willisovú, ktorej kráľ vrátil titul, hoci popri strate jedinej dcéry to bolo zanedbateľné.

   „Počítajte s mojou podporou. Aj s podporou mojej rodiny. Čokoľvek budete potrebovať, neváhajte a obráťte sa na mňa," prehovoril k nej. Jeho hlas znel prázdne a slová boli úsečné. Akoby sa jeho ústa mechanicky pohybovali nezávisle od jeho vôle. Jeho nehybná tvár pôsobila ako z vosku. Neprezrádzala absolútne nič. V tú noc, keď stratil Natalie, prejavil emócie, ktoré dovtedy ani nepoznal. Na povrch sa vydralo zúfalstvo, žiaľ a bolesť v nezastaviteľnom vodopáde sĺz sprevádzaných jeho odmietaním a vyjednávaním. Nikdy k bohu neprehovoril, ale keď držal Natalieno bezvládne telo v náručí, zjednával s ním. Netušil, či len vo svojej hlave, alebo to vyslovil aj nahlas, nespomínal si. No žiadal ho, aby mu ju vrátil. Ak existuje, nech mu ju vráti, pretože bez nej nedokáže byť človekom. Ona napravila neho svedomie, prebudila jeho súcit. Ona rozbúchala jeho srdce ako nikto iný. Po nej zostane len prázdna schránka schopná dýchať a myslieť, ale to ostatné zostane mŕtve.

   Zjednával, prosil a vyhrážal sa, ale nestalo sa nič. Telo v jeho rukách chladlo aj naďalej a k životu ho už nemohlo nič prebrať.

   Zostávalo ešte ale urobiť jednu vec, ktorú Natalie sľúbil a nemohol porušiť posledný sľub, ktorý jej dal. Aj keď to bude ťažké, pretože Nataliena smrť mu rozorvala dušu na malé kúsky a nič už ich nedokáže pozliepať. Vedel, že kvôli nej sa o Emmeline postará, ale pochyboval, že bude schopný dať jej aspoň trochu lásky. Budú tu však iní, ktorí jej to vynahradia. Jeho matka, otec, jeho sestry. Možno by aj bolo lepšie, keby si jedna z jeho sestier Emmeline vzala k sebe. Bolo by to pre ňu zrejme najlepšie riešenie.

   Chcel to mať za sebou čím skôr. Doviezol sa v koči k domu lady Ellaine, kde teraz žila aj Celeste. Prichádzala jeseň a behom pár dní sa ochladilo. Akoby aj počasie utrpelo stratou tak výnimočného človeka. Erica zaviedli do komnaty, ktorá dočasne patrila jeho dcére. Práve pri nej bola barónka a venovala sa svojej vnučke. Čierna látka jej šiat narúšala idylické prostredie izby malého dievčatka, ktorá bola narýchlo vyzdobená ružovkastými závesmi so vzorom kvetín a béžovým kobercom, na ktorom bolo rozhádzaných zopár látkových hračiek.

   „Prišli ste ju odviesť, viem. Chcela som sa s ňou ešte rozlúčiť," povedala rozcítene žena, na ktorej sa viditeľne podpísali roky väznenia. Kedysi zrejme pôsobila ako silná a sebavedomá žena z Natalienho rozprávania, no dnes z nej bola vychudnutá, slabá a zničená žena, ktorá navyše práve pochovala svoje jediné dieťa.

   „Kedykoľvek ju môžete vidieť. Nikdy vám nebudem odopierať jedinú chvíľku s vašou vnučkou." Jeho slová zneli umelo, naučene. Celeste sa naňho zvláštne pozrela. Natalie jej o ňom iste veľa rozprávala. Ale čo si o ňom teraz myslela, nemohol uhádnuť. Zložila vnučku z kolien, posadila na koberec a tá sa načiahla za bábikou. Barónka vstala a podišla k dverám.

   „Idem sa pozrieť, či sú všetky jej veci nachystané." Eric nestihol protestovať, lebo keď si uvedomil, že ho s malou nechala samého, bola už preč. Vykoľajene sa díval na dievčatko, ako sedí a malými prštekmi skúma vlnené vlasy bábiky. Pozrela sa hore jeho smerom a srdce mu vynechalo úder. Bola dokonalou kópiou Natalie. Ohnivé vlásky jej trčali na všetky strany a tajomné hnedé oči upierala naňho. Usmiala sa a myslel si, že jeho srdce určite nevydrží. Nič krajšie v živote nevidel. A ešte k tomu sa jej na líčkach pri úsmeve vytvorili rovnaké jamky, akými bol obdarený on.