Korunný princ

~ 16 ~

TULÁČKA

   Natalie prišla do mesta vzdialeného od osady len niekoľko hodín cesty. Bola vyšťavená, ale zároveň príliš nervózna, aby myslela na únavu. Do ulíc vošla tesne po svitaní. Vyčkávala, kým sa začnú plniť ľuďmi. Tak skoro ráno si hneď všimla mestské stráže a nechcela riskovať, že ju zbadajú a spoznajú. Lepšie bude, keď sa stratí v dave.

   Len čo sa hlavná ulica dostatočne naplnila ľuďmi, vyšla z temnej uličky, kde sa skrývala. Netušila, v ktorom meste sa vlastne práve nachádza, ale predpokladala, že ide o jedno z mnohých menších mestečiek v časti krajiny, ktorá sa už nenachádza na severe Aidory. Zašla už ďalej na juh a to znamená, že sa zase o kúsok priblížila k hlavnému mestu. Dúfala, že sa jej podarí dostať sa tam a najlepšie čo najskôr. Ak jej niekto dokáže pomôcť, je to teta Ellaine.

   Ulice lemované obchodíkmi sa plnili obyvateľstvom a Natalie sa pomedzi nich predierala nenápadne, aby zapadla, no zároveň čo najrýchlejšie. Mesto pôsobilo o niečo obyčajnejšie, než to, pri ktorom vyrastala. No možno to tak bolo len v tejto jeho časti.

   Stále mala na hlave šatku, ktorá jej zakrývala jej ryšavé vlasy, hlavný poznávací znak. Ryšavá farba vlasov nebola v Aidore nezvyčajná, no vzhľadom na jej pôvod je kvalita jej vlasov neporovnateľná z obyčajnými ženami. Matka si vždy dávala záležať na tom, aby jej vlasy vynikli, aby sa vždy dokonale leskli a aby boli hebké a zdravé.

   Netušila, kde muža menom Greyson nájde, musela sa niekoho spýtať. Lenže koho? Po jej nedávnej skúsenosti sa jej veľmi nechcelo dožadovať sa pomoci od cudzích ľudí. Napokon zamierila do pekárne, z ktorej rozvoniaval čerstvý chlieb. Už začínala byť hladná, no nemala čím zaplatiť. Chcela sa nasýtiť aspoň tej dokonalej vône, tak vošla dnu.

   „Čím ti poslúžim, dievča?" oslovila ju takmer okamžite nízka postaršia žena s pevnejšou postavou, no milými očami. Stála za pultom a práve podávala okrúhly bochník staršiemu pánovi, ktorý jej vložil do dlane hrkotavé mince. Natalie lačne sledovala krehkú hnedú kôrku, no donútila sa odtrhnúť pohľad a zamierila ním na ženu.

   „Dobré ráno," pozdravila a podišla bližšie k pultu. „Viete mi povedať, prosím vás, kde nájdem Greysona?" Žena si ju v rýchlosti premerala a potom sa na ňu zvláštnym spôsobom usmiala.

   „Pôjdeš ďalej ulicou," ukázala, „a zahneš doľava. Je to štvrtá budova na pravej strane, na dverách je načmárané Najlepšie látky v meste."

   „Ďakujem vám pekne, ste veľmi milá," povedala vďačne Natalie a bola nesmierne rada, že hneď narazila na takú milú osobu. Už sa zberala na odchod, keď ju žena zastavila.

   „Počkaj, moja milá." Načiahla sa do strany a potom jej ponad pult podala okrúhly koláč s makovou plnkou. Ešte bol teplý a božsky voňal. Natalien žalúdok reagoval hlasným zaškvŕkaním, no zarazila sa.

   „Ja... Prepáčte, nemám peniaze," povedala zahanbene a hoci pred ňou stála žena, spomenula si, čo musela pred časom urobiť kvôli jedlu. Pekárka na ňu chápavo pozrela.

   „To nič, zlatko. Zaplatíš mi neskôr, len ber." Natalie sa ťažko verilo, že mala toľké šťastie. Váhavo si koláč vzala a niekoľkokrát sa poďakovala, kým opustila obchod. Nebola ešte ani pri križovatke ulíc, keď si do úst vopchala posledné sústo. Keby ju teraz Celeste videla, ako zabudla na etiketu a slušné správanie, celkom iste by ju porazilo.

   Pokračovala podľa pokynov pekárky a rýchlo prišla k budove, ktorú jej opísala, no ešte nebolo otvorené. Zabúchala na dvere, ale nikto sa neozýval. Ihneď prepadla beznádeji, že majiteľ je práve teraz niekde preč. Netušila, čo bude robiť. Nešťastne sa oprela o kamennú stenu vedľa okna a rukami si objala telo. Pozerala raz na jednu, raz na druhú stranu, no ani len nevedela, čo chcela zbadať. Netušila, ako ten muž vyzerá. Nevedela ani len to, či je mladý alebo starý, vysoký, či nízky, chudý alebo tučný.