Korunný princ

~ 53 ~

NÁSTRAHY DVOCH DIABLOV

   Natalie mala akýsi zlý deň. Už od rána sa jej smola lepila na päty. Podarilo sa jej vyklopiť princove raňajky na ceste do jeho komnát, na čo musela všetko upratať a zájsť po nové. Svoje omeškanie doplnila tým, že jej vykĺzla z ruky lyžička, ktorou zamiešala liečivý odvar preňho. Obaja sa zohli po ňu, čo nečakala. Rýchlo lyžičku zdvihla a zase vystrelila do stoja, pričom sklonenému princovi vrazila hlavou do nosa. Našťastie sa to zaobišlo bez krvácania, ale rozhodne mu tým skazila dobré ráno.

   Po tom, čo sa jej podarilo, sa začala rozpačito ospravedlňovať: „Veľmi ma to mrzí, výsosť. Skutočne ma to strašne mrzí."

   „To nič, nebola to tvoja vina," povedal držiac si nos, no jeho slziace oči vraveli niečo iné a ona bez rozmyslu z úst vypustila ďalšiu spŕšku ospravedlnení. „No, rozhodne som ešte nikdy nezačal deň tým, že som dostal do nosa. A už vôbec nie od ženy," povedal po chvíli, keď bolesť očividne ustúpila a mierne sa usmial. Natalie jeho poznámka rozosmiala, ale stále sa cítila nemožne a vinne.

   Akoby to nestačilo, pri odchode s raňajkami prevrhla vázu pri dverách.

   „To snáď nie je pravda!" zahundrala a položila podnos s dojedenými raňajkami na stolík, aby mohla upratať ten neporiadok. Keď to mala hotové, s podnosom zamierila k dverám. Lakťom stlačila kľučku a nohou silno potlačila ťažké dvere. Kiežby to neurobila práve v tej chvíli, pretože vtedy sa chystal otvoriť princov strážca a ona mu dvere vrazila rovno do tváre. Pohľad na Rileyho držiaceho sa za nos už bol priveľa. Hneď sa začala ospravedlňovať.

   „Čo sa tu deje?" prikvitol samotný princ zvedavý na pôvod zvukov a keď zbadal výjav medzi dverami, začudovane sa pozrel raz na jedného, raz na druhého.

   „Nič. Len malá nehoda," zahuhňal Riley. Princ si dal všetko dohromady.

   „Vrazila si mu dverami do nosa?" spýtal sa Natalie s nadvihnutým jedným obočím. Nemohla robiť iné, len súhlasne prikývnuť. Na to Eric vybuchol do smiechu a ona cítila, ako jej tvár zalieva červeň. „Dnes si nebezpečná pre svoje okolie, Natalie. Všetci by sa od teba mali držať aspoň na tri kroky a chrániť si nosy." Opäť sa zasmial na jej účet, no ani ona sa celkom nevyhla tomu, aby sa aspoň trochu zasmiala.

   Zvyšok dňa už nebol taký katastrofálny, ale ešte sa jej podarilo narobiť nejaké škody. Od rána do večera bolo živo a služobníctvo malo veľa práce, premávalo sa sem a tam. Do paláca opäť zavítala aj princezná Sophie s celou rodinou. Jej chlapci dávali opatrovateľkám zabrať a bola rada, že ich nemá na starosť ona. Táto chvíľka radosti sa jej ale vypomstila, pretože keď popoludní kráčala do princových komnát, narazila na jednu z ich pascí. Už počula, ako sa do nich chytili viacerí zo služobníctva, no v tomto krídle ich nečakala.

   Ako kráčala chodbou, zrazu si všimla krivolakú čiaru čímsi nakreslenú na pravej stene. Ťahala sa pozdĺž nej a smerovala k veľkej kresbe, ktorá sa Natalie pred očami vyjasňovala. Zatiaľ čo ona sledovala stenu, nevšimla si nástrahy na podlahe až dovtedy, keď sa jej na niečom bolestne skrútil členok a zatackala sa. Odskackala k stene a oprela sa. Skúšala na boľavú nohu stúpiť, ale bolesť bola neznesiteľná.

   Musela predtým vykríknuť, hoci si tým nebola istá, ale spoza rohu sa vynoril strážnik. Prišiel od princových dvier, ktoré boli už len kúštik z toho miesta, kde sa zranila. Strážnik ju hneď spoznal a vedel, že prichádza za princom.

   „Stalo sa ti niečo?" Potom sa poobzeral po podlahe a po stene a na tvári sa mu usadil nechápavý výraz. „Kedy to..." Nedokončil a Natalie musela v duchu zatlieskať tým malým zloduchom za to, že to takto skvele pripravili a strážnici nič nepočuli.