Korunný princ

~ 37 ~

BALANCOVANIE NA HRANICI

   Vrcholila zima a na Mesačný palác sa znášala nová dávka snehu. Múry hradieb sa pýšili bielou korunou, strechy sa zliali do jednotnej farby snehovej prikrývky a nádvoria boli posiate bielou vrstvou. Sluhovia zababušení v hrubom vlnenom oblečení pravidelne odmetali chodníky tiahnuce sa pomedzi záhrady ukrývajúce sa pod bielym závojom.

   Jedným z odmetených chodníkov, ktorý už začínala pokrývať čerstvá vrstva poprašku padajúceho z neba, kráčal vysoký mocný muž. Široké ramená mu zahaľoval hrubý kožuch ušitý z jemných teplých kožušín, pod ktorým sa skrývali ďalšie vrstvy teplého oblečenia. Iba hlavu nemal dostatočne zahalenú a tak mu na krátke vlasy dopadali studené snehové vločky. No nadovšetko sa vynímala skvostná zlatá koruna prezdobená krvavočervenými rubínmi.

   „Jeho veličenstvo, kráľ Ennis!" ozval sa zvučný mužský hlas, keď kráľ prichádzal na priestranstvo s veľmi špecifickým účelom obklopené hordou vojakov v lesklom brnení a s ťažkými vlnenými červenými plášťami lemovanými kožušinou. Prítomní boli aj znepokojení dvorania a uzimení poddaní.

   V kráľovom tesnom závese kráčal mladý princ, v tom čase iba desaťročný, a znepokojene sa obzeral po vojakoch.

   „Jeho kráľovská výsosť, princ Edmund!" oznámil hlas aj jeho príchod a vojaci sa obom úctivo uklonili.

   Uprostred okruhu vojakov stáli dvaja, ktorí pod pazuchami držali vzpierajúceho sa muža v stredných rokoch. Odeté mal len zodraté handry a triasol sa od zimy.

   Kráľ zastal a upriamil na väzňa prísny pohľad. Predstúpil pred neho ďalší vojak a spustil: „Tento muž sa previnil voči jeho veličenstvu zločinom krádeže. Bol prichytený, ako kradne z kuchynských zásob. Pracuje v paláci ako pomocná sila a využívajú ho najmä v kuchyni, keď dovezú tovar."

   „Odpusťte, veličenstvo, prosím!" zrúkol obvinený a hodil sa pred kráľom na kolená. „Je krutá zima a už som pochoval dve deti a ženu! Hladujeme, veličenstvo. Zľutujte sa!"

   Mladý princ, ktorý si dobre uvedomoval, že raz on bude kráľom a on bude vynášať súdy nad takýmito previnilcami, zdola pozrel na tvár svojho otca. Hľadel na muža pohŕdavo a bez náznaku súcitu.

   „Čo ukradol?" spýtal sa ostro kráľ Ennis.

   „Štvrť chleba, veličenstvo. V kuchyni však mali podozrenie už dlhšie."

   „Nedostávajú snáď poddaní v paláci dostatočne najesť?"

   „Isteže, veličenstvo."

   „Bolo to pre moje deti! Vzal som to pre deti! Nemajú čo do úst, inak by som nikdy nekradol! Toľkokrát som prosil o jedlo ako posledný žobrák. Prosím, veličenstvo!" kričal muž čoraz zúfalejšie, no jeho nešťastie a krik narážali na kráľovu bezcitnosť ako morské vlny na nezdolateľné skalné útesy.

   „Zlodeji v mojom paláci nemajú miesto a trest je jasný," povedal kráľ a kývol na vojaka stojaceho najbližšie. Ten dal znamenie katovi, ktorý už bol pripravený. Muž sa začal ešte väčšmi vzpierať.

   „Nie, prosím! Zmilujte sa! Moje deti zostanú celkom samé! Prosím, kráľ môj!"

   Edmundovi sa dotkli srdca jeho zúfalé prosby. Otočil sa k otcovi a sotva počuteľne zamrmlal: „Veličenstvo, možno by stačilo odťať mu ruku. Ukradol predsa len trochu jedla a palác ho má viac než dostatok." Kráľove oči skĺzli k synovi a Edmund ihneď pochopil, že urobil chybu a mal byť ticho.