Korunný princ

~ 6 ~

AIDORSKÁ NADRADENOSŤ

   Natalie vedela, že jej osud je spečatený vo chvíli, keď sa nepozorovane prikradla k pracovni grófa Kerrana a vypočula si rozhovor s jeho synom.

   „Počkáme zopár mesiacov, aby to nevyzeralo, že sme sa hneď vrhli na príležitosť," povedal gróf svojím typicky zachrípnutým hlasom. Natalie nehybne stála na chodbe a načúvala. Modlila sa, aby nikto v tej chvíli tadiaľ nešiel a nepristihol ju.

   „Prečo to jednoducho neurobíme hneď, na čo čakať?" ozval sa Duncan. Jeho hlas už dobre rozoznala. Bol k nej zo všetkých najprívetivejší a ochotne ju brával na prechádzky aj do mesta, dokonca ju vzal aj jazdiť, za čo mu bola nesmierne vďačná.

   „Pri tom, ako som žiadal o to, byť jej poručníkom, som povedal, že nemám záujem o to ich sídlo. Takže to bude vyzerať, že kvôli tej hanbe o ňu nebol záujem a prípadných záujemcov neschválila jej matka, ktorá má stále slovo ohľadne osudu jej dcéry."

   „Hodnota toho sídla je vysoká," pripomenul Duncan akoby mimochodom.

   „Myslíš, že to neviem?" zavrčal jeho otec. Očividne nezniesol, keď mu niekto pripomínal skutočnosti, ktorých si je dobre vedomý. „S grófom Hallom sa dohodnem." Ak aj Duncan o jeho presvedčení pochyboval, nechal si to pre seba.

   Následne všetko dopodrobna vyrapotala matke. Samozrejme, že z toho nebola nadšená ani trochu. Nebola si istá vzťahom medzi Alaricom a grófom Hallom, ale aj keby ho gróf v láske nemal, už raz sľúbil, že panstvo do roka predá dedičovi a keď si ju Duncan vezme, dedičom bude on. V tom prípade nebude mať na výber a sľub bude musieť dodržať.

   Bolo jasné, že matkina snaha o polapenie vhodného ženícha pre svoju dcéru, je márna. Alaric ľahko sabotoval jej plány a neostávalo nič iné, ako čakať. Celeste sa však nevzdávala. Bola si istá, že skôr či neskôr príde na riešenie, ako zmariť jeho úmysly.

   Mesiace ubiehali jeden za druhým a Natalie sa nechala obletovať pozorným Duncanom. Spočiatku si bola istá, že svoju milú povahu na ňu len hrá, aby si ju získal a aby ona potom nenamietala proti ich sobášu. No čím ďalej tým si bola istejšia, že jeho náklonnosť k nej je skutočná a rastie každou ďalšou spoločne strávenou chvíľou. Vždy k nej ale bol slušný a neprekročil hranice.

   To ale neznamenalo, že ona to bude cítiť rovnako. Bol milý a priateľský, no ona si dobre uvedomovala, že je len nástrojom svojho otca. Predstierať náklonnosť nebolo ťažké, pretože ju z časti aj pociťovala, ale nezabúdala na to, že sa zaňho nesmie vydať.

   Celkom inak to ale bolo s jeho bratom Gabrielom. Vždy, keď sa spolu stretli, vystrúhal prívetivý úsmev. No z jeho očí sršala chladná odmeranosť, niekedy dokonca nevraživosť. Nevedela si to ale vysvetliť, keďže sa voči nemu nijako neprevinila. Akoby mu vadila už len svojou existenciou či prítomnosťou v ich sídle. Žeby mu vadilo práve to? Ale prečo, na to nenachádzala odpoveď.

   Leto sa skončilo prirýchlo a ona ho zväčša premrhala v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi. S otcom odmalička chodili na dlhé túry do lesa. Mal dobrodružnú povahu, ktorú po ňom zdedila a on ju rád priživoval.

   Jeseň sfarbila okolie sýtymi odtieňmi červenej a žltej. Vonku sa ochladilo, no to nebránilo Natalie v tom, aby si čas užívala vonku. Vždy bola radšej vonku ako vo vnútri, až pokým neprišla mrazivá zima. Mráz, ľad a sneh rada nemala ani trochu a ten štipľavý pocit na tvári a skrehnuté prsty predovšetkým.

   V jedno slnečné popoludnie uprostred jesene ju Duncan spolu s Gabrielom vytiahli na prechádzku na koňoch. Bola im za to vďačná. V tomto ročnom období boli takéto krásne dni vzácnosťou a človek nikdy nevedel, kedy udrú prvé mrazy. Odetá bola v tmavošedom vlnenom hrubom kabáte oblečenom na jazdeckom odeve. Nechýbali jej rukavice ani hrubá vlnená čiapka. Nebolo to ako jej drahé kabáty so vzácnou kožušinou a tiež čiapky či rukavice ňou doplnené. Ale to všetko patrilo do minulosti. Nelipla na tom, ako jej matka. A jej terajšie oblečenie síce nebolo z tak drahých materiálov, ale zahrialo rovnako.