Korunný princ

~ 3 ~

NOVÝ SPOLOČNÍK

   Týždne ubiehali, no Ericova nálada zostávala takmer nezmenená. Možno sa spočiatku vyvŕšil aspoň z agresie, ktorú v ňom vyvolávala nenávisť. Ale všetko ostatné zostávalo. Akoby z neho samotného chýbal kus, bez ktorého nedokáže už normálne fungovať. Dobre si však uvedomoval, že už nikdy nebude nič také, ako predtým.

   Valeria spolu s manželom napokon po mesiaci odchádzali späť do Vizagarru. Oznámenie o jej tehotenstve bolo štipkou šťastia v mori trápenia, no za týchto okolností sa z neho nikto nedokázal tešiť tak, ako by si to malé stvorenie zaslúžilo. Ani sama Valeria. Nedokázala sa ani len usmiať, keď im to oznámila. Aj jej žiaľ bol príliš veľký. Bola ich staršou sestrou. V detstve na nich dozerala a často to brala až príliš vážne. Chýbala im, keď sa vydala a odišla tak ďaleko. Jej náhlu neprítomnosť veľmi dlho pociťovali a občasné listy nedokázali ani trochu vynahradiť jej blízkosť a jej úsmev.

   No nebol to úsmev, ktorý videl na jej tvári, keď sa s ňou lúčil. Bola to nevýslovná bolesť, ktorá sa jej vynímala na utrápenej tvári, červené uplakané oči a ovisnuté kútiky úst. 

   Jeden z nich je preč a oni sú teraz akosi neúplní. Cítili to rovnako. Utrel Valerií slzy, ktoré jej vyhŕkli, len čo sa naňho pozrela.

   „Buď silná kvôli tomu malému," pošepol jej, keď ju vtiahol do objatia. Jedna z jeho veľkých sestier už dávno nedosahovala jeho výšku a hoci bola staršia, privinul si ju k sebe ako malé zvieratko. Kedysi to bola ona, kto ho utešoval a privinul k sebe, keď to potreboval. Teraz on musel ukázať silu, aby sa mohla oňho oprieť.

   „Ako to mám spraviť? Ako sa to dá?" pýtala sa ho zúfalo tlmeným hlasom, ktorý zanikal v čiernej látke jeho odevu. Snažil sa prísť na slová, ktoré sa bežne riekli v takejto chvíli. Ktoré mali dodať útechu po strate milovaného človeka. No on na reči nikdy nebol a pred Valeriou sa nemusel pretvarovať, aj tak by mu to neverila.

   „Len ďalej ži. Kvôli sebe, kvôli maličkému, kvôli všetkým, ktorí ťa milujú. A spomínaj. Nič viac robiť nemusíš." Pohladil ju po medových vlasoch a priložil jej pery na vrch hlavy.

   „Ty budeš v poriadku?" spýtala sa náhle. Dobre ho poznala, vedela, že svoje pocity drží v sebe a vypúšťa ich von svojím spôsobom. No ani ona nemá tušenia, k čomu ho to priviedlo. Keď sa vydala a odišla, mal len trinásť a o tajných, nelegálnych zákutiach mesta nemal ani potuchy.

   „O mňa sa neboj. Zvládnem to," povedal snažiac sa znieť úprimne. Stále mal pochybnosti o všetkom a aj sám o sebe, no vedel, že mu nijako nepomôže, ak si oňho ostatní budú robiť starosti. Zrejme sa tomu nevyhne, ale aspoň Valeria môže žiť ako-tak pokojne ďaleko odtiaľto.

   Rozlúčka s Valeriou prebiehala presne tak, ako sa dalo očakávať. Vrúcne výlevy boli tentoraz prejavom nie len pocitov, že im bude chýbať, ale prítomná bola aj neodohnateľná melanchólia a otupenosť v dôsledku tragédie, ktorá ich všetkých poznačila.

   Jeho matka sotva prehovorila. Prvé týždne po tom nehovorila vôbec. Strata sa na nej podpísala najviac zo všetkých. Nepochybne preto, že sa sama vinila za Jasonovu smrť. Netušil, čo mal znamenať krvavý odkaz na stene ani slová tej starej ženy, že sa kráľovnej pomstila za smrť vlastného syna. Ak aj matka niekedy privodila smrť jej synovi, celkom iste to nebolo bezdôvodne, tým si bol istý. Či už to niekto pochopiť dokázal alebo nie, iste mala dobré dôvody.

   Kráľovná Lorraine sa utápala v žiali a zotrvávala osamote vlastných komnát. Kráľ každý deň prizval k spoločnej večeri aj Erica a často prišla aj Sophie, ktorá nebývala ďaleko, aj so svojimi deťmi. No ani ich prítomnosť nedokázala Lorraine nijako priviesť späť. Snahu aspoň o malú štipku komunikácie čoskoro vystriedalo ťaživé ticho oberajúce ich o chuť do jedla.