Nikdy mi neublížiš

53. 🌹

Ráno som volal Winter a dohodol som sa s ňou, že ju vyzdvihnem o druhej. Kedže to bolo dosť ďaleko, šiel som autom, pretože sa mi nechcelo ísť peši. O druhej som už stál pred jej domom a čakal som na ňu. Sadla si ku mne do auta a venovala mi nádherný úsmev. „Vidím, že dnes máš lepšiu náladu, ako si mala včera." Len mi prikývla a vyrazili sme.

Dnes bolo skvelé počasie. Winter sa celý čas usmievala. „Čo je, prečo si taká šťastná?"
„Strašne dlho som nebola na kolotočoch. Zbožňujem túto atmosféru." Som rád, že to tu má rada. Dúfam, že sa jej bude páčiť celý deň. Najprv, sme sa len tak, prechádzali. Chodili sme okolo stánkov a potom sme sa zastavili na cukrovú vatu.

Dali sme si spolu jednú obrovskú. Mali ste vidieť, tú radosť v jej očiach, keď dostala do rúk obrovskú, ružovú, cukrovú vatu. „Chceš ísť na nejaký kolotoč?" Opýtal som sa. „Neviem, fakt som na kolotoči nesedela dlho, čo ak mi bude zle?"

„Neboj sa, nič ti nebude vyberieme niečo, nie veľmi rýchle." Len mi prikývla. Tak sme sa prechádzali a hľadali sme niečo vhodné. Nakoniec sme zvolili kolotoč, ktorý nebol nejaký brutálny. Winter sa to páčilo, celkom si to užívala a bol som rád, že v jej očiach vidím šťastie. Vystriedali sme celkom dosť kolotočov a potom sme sa išli najesť.

Bolo už asi päť hodín, ale my sme sa domov ešte nechystali. Bolo nám spolu super. Chceli sme vyskúšať skoro všetky možné atrakcie, ochutnať každú blbosť a proste sa len tak zabávať. „Winter, poďme do strašidelného domu." Prehováral som ju. Hneď namietala. „Tam ma nedostaneš ani za svet." Začal som ju ťahať za ruku. „Prosím, prosím poď."

Nechcela ísť, ale po dlhom presviedčaní, nakoniec šla. Ešte sme ani nevošli dnu a už sa mi vyhrážala. „Zabijem ťa Alex, keď budem mať kvôli tebe, doživotnú traumu, neželaj si ma." Priložil som jej prst na ústa a naznačil som jej nech mlčí. „Môžeš ma zabiť, ale až keď vyjdeme z toho strašidelného domu." Chytil som ju za ruku a ťahal som ju dnu.

Nebolo to nič strašné. Ale Winter sa bála. Cítil som to, zovierala mi ruku tak silno, až to začínalo ozaj bolieť. Ale nedal som to najavo. Z každej strany na nás niečo vyskočilo, Winter sa bála a sem tam skríkla. Bol som rád, že sa bojí, pretože sa na mňa úplne pritlačila a mne to bolo fakt príjemné. Držala sa ma ako kliešť.

Potom sa Win znova zľakla pritlačila sa ku mne, a schovala sa do môjho objatia. Chvíľku sme tam, len stáli a ja som ju držal v objatí. Pomaly sa odo mňa odtiahla a zadívala sa mi do očí. Rozmýšľal som nad tým, či to je vhodná chvíľa na to, aby som ju pobozkal. Už, keď som sa k nej približoval, vtedy sa pootočila, potiahla ma za ruku a povedala, že chce ísť odtiaľto preč.

Napokon sme vyšli von. „Si hrozný Alex. Vieš, ako som sa bála? Už v živote sa nenechám nahovoriť, na takú blbosť." Ja som sa z nej len smial. Bola tu ešte jedná vec, na ktorej sme neboli a to bolo obrovské, ruské koleso. Znova som Winter pevne chytil za ruku a ťahal som ju tam.

Sadli sme si a čakali sme, kým sa pohneme. Keď sme sa pohli a neboli sme ešte ani vo štvrtine, Winter zrazu položila ruku na moje stehno a silno mi stlačila nohu. Pozrel som na ňu nechápavým pohľadom. „Alex. Bojím sa výšok. Strašne."

„To mi hovoríš až teraz? Prečo si mi to nepovedala, už keď sme tu šli?"
„Nevedela som, že je to až tak vysoko." Hýbali sme sa pomaly a Winter sa bála, čoraz viac. Zatvorila oči a stále mi zovierala nohu.

„Alex. Bojím sa." Cítil som, ako sa celá chveje. Chytil som jej ruku. „Neboj sa Winter a otvor oči." Len pokrútila hlavou že nie. Prisunul som sa k nej bližšie. Chytil som ju ju okolo pásu a druhou rukou, som držal, jej ruku. Začal som ju hladiť po chrbte a upokojovať ju. Stále mala zatvorené oči a odmietala ich otvoriť. „Neboj sa Win. Som tu s tebou. Nič sa ti nestane. Sľubujem. Len prosím ťa otvor oči." Znova pokrútila hlavou, že nie.

Už sme boli skoro dole, lenže celá jazda trvá dlhšie, takže sa tu budeme krútiť ešte dlho. Znova sme pomaly stúpali hore. „Winter. Z hlboka sa nadýchni a potom pomaly vydýchni." Urobila to. Pevne som jej stlačil ruku. „A teraz pomaly otvor oči. Som pri tebe."  šepol som jej do ucha a pomaly otvorila oči a pozrela sa na ten výhľad.

Akurát sme boli úplne hore. Keď to zistila, hneď sa mi schúlila do náručia a hlavu si oprela o moju hruď. „Sme veľmi vysoko Alex."
„Viem že sme. Tak sa neboj, ani nevieš o čo prichádzaš. Dvihni hlavu a rozhliadni sa okolo seba."
„Nie." Nakoniec som ju od seba trošičku odtlačil, chytil som jej tvár do dlaní a pozrel som jej do očí.

„Winter. Pozri sa mi do očí." Zahľadela sa na mňa a trošku sa pousmiala, neviem prečo, ale to som v tej chvíli riešiť nechcel. „No a teraz sa pozri okolo seba." Odvrátila odo mňa zrak a rozhliadla sa. Znova ma chytila za ruku. Akurát zapadalo slnko a vidieť z tej výšky všetku tú prírodu, všetky kolotoče a milión veci okolo toho bolo niečo nádherné.

V tej chvíli sa Winter na tvári vyčaril úsmev. Vedel som, že sa jej to páči. Stále mi držala ruku a silno mi ju stláčala. Na to, aká je maličká ma celkom silu. A typujem, že na nohe budem mať od nej celkom peknú modrinu. „Ďakujem Alex." Povedala mi a usmiala sa.

Neodpovedal som jej. Vedel som, že mi ďakuje za to, že som ju prinútil pozrieť sa. Nakoniec si oprela hlavu, o moje rameno a užívala si výhľad. Už sa tak nebála. No naďalej som bol blízko pri nej a pevne som ju držal....

Strašne som sa prekonala a napísala som vám, takúto dlhú časť, dúfam že sa páči :)
A pravdu povediac, občas mi dlhšie trvá, nájsť vhodné obrázky k časti, ako napísať samotnú časť. :D