Nikdy mi neublížiš

103. 🌸

„Ahoj Win." Nasilu som sa na ňu usmial, keď prišla ku mne, no ona sa tvárila vážne, alebo smutne? Neviem. Sám neviem, aký mala výraz. Pustil som ju dnu a išli sme do mojej izby.

Sadol som si na moju posteľ a ona si sadla ku mne. Nepovedal som nič. Nevedel som, či mám niečo hovoriť, alebo mám byť radšej ticho.
No napokon som to ticho, prerušil.
„O čom, si sa chcela rozprávať?" Spýtal som sa.

No ona mlčala naďalej. To ticho ma ubíjalo. „Win, prosím povedz niečo." Z hlboka sa nadýchla. Pár krát otvorila ústa, že niečo povie, no hneď ich zatvorila. No po pár minútach predsa, len prehovorila. „Mali by sme sa rozíjsť Alex." Dostala zo seba, na jeden nádych.

Zdalo sa mi, že sama asi neverila tomu, čo teraz povedala. Stiahlo mi hrdlo a ja som mal pocit, že nemôžem dýchať. Moje srdce, sa práve v tejto chvíli rozpadlo na kúsky. Nepovedal som nič. Bol som ticho, snažil som sa vstrebať to, čo povedala. Postavil som sa a začal som sa prechádzať nervózne po izbe.

Win len sedela na posteli a pozerala do zeme. V tej chvíli som zhodil veci zo stola, zľakla sa a hneď, pozrela smerom ku mne. Chcelo sa mi kričať, plakať, no ja som nedokázal urobiť nič. Tak zle, ako teraz som sa naozaj nikdy necítil. V tej chvíli som začal, rozhadzovať veci po izbe. Rozčúlilo ma to. „Nie!" Nakoniec som skríkol.  „Ja sa nechcem rozíjsť Winter!" 
„Alex, takto to bude pre oboch lepšie." Hlesla potichu.
  
„Nie, nič nebude takto lepšie! Nechápeš, že ťa milujem? Daj mi jeden skurvený dôvod, prečo by sme sa mali rozíjsť!" Kričal som. Aj keď som nechcel, na ňu zvyšovať hlas, kričal som. Neovládal som sa. Neznášam sa za to, keď na ňu zvyšujem hlas, ale ináč som nemohol. „Alex, nerieš to. Najlepšie bude, keď sa už nebudeme stretávať." Chcela odísť. No ja som ju chytil za ruku a nepustil som ju.

Pozrel som jej do očí, ktoré sa jej leskli od sĺz. Vtedy som to nevydržal a rozplakal som. Začal som si uvedomovať, čo mi vlastne povedala. Ona ma opúšťa. Plakal som tak, že som nemohol ani poriadne dýchať. „Nemôžeš sa so mnou rozíjsť Win. Milujem ťa, ako ešte nikdy nikoho, ja to bez teba nezvládnem, neopúšťaj ma. Prosím."

Vtedy začali stekať slzy, po tvári aj jej. „Musím Alex. Bezo mňa, ti bude lepšie."
„Nechápeš to že nebude? Tie poslední dni, čo si sa so mnou nerozprávala, som nemohol vydržať. Keď si predstavím, že budem bez teba navždy, chce sa mi zomrieť už teraz! Win prosím, nerob to. Nenechávaj ma. Neviem čo som ti spravil, čím som ti ublížil, že ma už nechceš vidieť, ale povedz mi, čo som urobil  zle a ja všetko napravím, ale nerozchádzaj sa so mnou." Možno som pred ňou vyzeral hlúpo, keď som ju prosíkal, nech ma neopúšťa, ale nechcem ju stratiť.

Len pokrútila hlavou a snažila sa dostať, svoju ruku z môjho zovretia. „Alex, ty si neurobil nič. Za nič nemôžeš. Je to len, moje rozhodnutie."
„Máš niekoho iného však? Kto je to?" Opýtal som sa s trasúcim sa hlasom. No ona mlčala a potom, len pokrútila hlavou, že nikto. Neviem, či som jej to veril.

„Win, keď si mala niečo s niekým iným, je mi to jedno. Všetko ti odpustím, len ma prosím neopúšťaj. Ja už si neviem predstaviť, môj život bez teba." Bolo by mi jedno, keby ma podviedla. Odpustil by som jej všetko, tak veľmi ju milujem. No ona naďalej, krútila hlavou. Plakali sme obaja. V mojom vnútri bol tak strašný bordel, až sa to nedalo vydržať. Normálne mi to trhalo srdce. Prečo, prečo sa chce so mnou rozíjsť?

„Už ma nemiluješ?" Opýtal som sa jej. „To teraz nerieš Alex. Mala by som už ísť. A už ma radšej nekontaktuj, zabudni na mňa." Vtedy konečne, vytrhla svoje ruky z mojích a začala kráčať preč. Plakal som a prosil som ju, nech neodchádza. Pevne som ju schytil a pobozkal som ju.

Potreboval som cítiť jej pery, aj keď už asi posledný krát. Mal som pocit, že práve v tej chvíli, mi pred očami prebehli všetky naše krásne spomienky, všetko pekne, čo sme spolu zažili ona len tak zahodila. No pri bozku, sa nebránila. Viem, že aj ona chcela bozk na rozlúčku. No potom sa odtiahla, a odchádzala už nadobro, nenechala sa zastaviť. Aj keď som sa o to snažil. Pozeral som na to, ako ma opúšťa dievča, ktoré milujem.

Nechal som ju len tak, odísť. Bolo zbytočné, zastavovať ju.
Keď odišla z mojej izby, nahneval som sa ešte viac.. Všetko som začal rozhadzovať, nadávať, kričať, narobil som v izbe neskutočný bordel. Rozbil som všetko, čo sa dalo. A Ona rozbila moje srdce.

Snažil som sa ukľudniť, chcel som ísť za ňou, ale vedel som, že buď nebude doma, alebo mi neotvorí. Aj tak som nedostal vysvetlenie, prečo so mnou nechce byť. Určite ma iného. Ak sa mi ten hajzel dostane do rúk, zabijem ho.

Prechádzal som sa po izbe a pokúšal som sa z hlboka dýchať. Zastavil som sa pred zrkadlom, zapozeral som sa doň, pozeral som sa na to, ako plačem a ako sa trápim. Ani neviem prečo, od nervov som do zrkadla vrazil rukou. Rozletelo sa po črepinách na zem a ja som len zacítil príjemnú fyzickú bolesť, ktorá prebíjala tú psychickú.

Tú bolesť, ktorá mi ničila srdce. Črepy sa rozleteli presne tak isto, na márne kúsky, ako aj moje srdce. Po ruke mi začala stekať krv, veľa krvi, no bolo mi to jedno. Nevnímal som to. Len som sa zošuchol na zem a naďalej som plakal, ako malé dieťa.

Po dlhej dobe, plaču ma už rozbolela hlava. Bolelo ma všetko. Asi hodinu som sedel na zemi a premýšľal som prečo, sa so mnou rozišla. Snažil som sa prísť na to, čím som jej tak ublížil. Mal som chuť zomrieť. Bez Winter už nie som ničím.

Napísal som Jordovi, že potrebujem pomoc. Potreboval som niekoho, kto ma ukľudní, aby som nevyviedol nejakú blbosť. V takomto stave, som sám byť nechcel. A čo je lepšie, ako pomoc od najlepšieho kamaráta?

Prosím, prosím. Nezabíjajte ma.