Nikdy mi neublížiš

26. 🌷💐🌷

Ráno som si fakt privstal. Chcel som ísť najprv do kvetinárstva, kúpiť tulipány a prekvapiť nimi Winter. Lenže netušil som, akej farby ich má rada. Má nejakú jednu obľúbenú farbu, alebo sa jej páčia všetky? Nevedel som sa rozhodnúť, tak mi predavačka poradila, že mi môže dať z každej farby čo tam máju a z toho mi urobí kytičku. Súhlasil som, možno sa jej to bude páčiť. 

Do školy som prišiel celkom skoro, bolo tu fakt málo ľudí a ja som sa tu trepal s kyticou, ako taký pako. Rozmýšľal som, či ju mám počkať s kvetmi tu, alebo čo. Ale potom ma napadlo, že je ich dám do skrinky. Skrinky máme na kľúčik. Každý ma svoj vlastný, ale ak si ho náhodou svoj zabudnete, školník vám dá jeden univerzálny, s ktorým otvoríte všetky skrinky.

Išiel som za ním a poprosil som od neho ten kľúč. Viem, že by som to asi nemal robiť, je to možno zásah do jej súkromia, ale veď nebudem prezerať, čo v tej skrinke má, len jej tam dám kvety a hneď ju zavriem.
Presne tak, ako som chcel, som aj všetko urobil. Vložil som jej kvety do skrinky a išiel som trošku ďalej, nech tu len tak nepostávam a aby si ma nevšimla hneď, keď príde do školy. 

Čakal som dlho, už som sa začínal báť, že dnes do školy nepríde. Lenže ja som tu bol veľmi skoro, tak preto sa mi zdalo, že tu všetci prišli až príliš neskoro. Konečne prišla. Nenápadne som ju sledoval spoza rohu. Otvorila skrinku a uvidela tú kyticu. Videl som, ako sa usmiala, potešilo ju to a mňa tiež. Začala sa obhliadať, ale neukázal som sa.

Zobrala kyticu do rúk a privoňala si k nej. Potom sa otočila ešte raz a vtedy si ma všimla, ako vykúkam spoza rohu. Doširoka sa na mňa usmiala a mňa z toho jej úsmevu, doslova zahrialo pri srdci. Vykročil som k nej a celý čas, som sa na ňu usmieval. Čakal som od nej hneď na začiatok nejaké milé slová.

„Ako si sa mi dostal do skrinky?"
„Vážne? Len toto ťa zaujíma? A čo tak ďakujem?" pozrela na mňa ospravedlňujúcim pohľadom.

„Ďakujem Alex, je to od teba naozaj milé, ale fakt. Ako si sa tam dostal?"
„Školník má univerzálny kľúč."  Winter len s úsmevom pokrútila hlavou.

„A čo keby som tam mala nejaké listy, od môjho tajného ctiteľa? Nemôžeš mi len tak loziť do skrinky."
„Nepíšem ti žiadne tajné listy, a keď ti budem chcieť povedať, o mojej nehynúcej láske k tebe, nebudem ti hádzať listy do skrinky. Poviem ti to do očí."

„Si straaašne vtipný."
„Ďakujem, hovorí sa to o mne."

„Hmm, a hlavne skromný."
„Aj to viem. A čo, kvety sa ti páčia? Trafil som sa do tulipánov?"
„No do kvetov si sa trafil, sú tam všetky farby, len nie moja obľúbená. Ale aj tak sú nádherné. Ešte raz ti pekne ďakujem. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si ma týmto potešil."

„Ja sa z teba zbláznim. Ozaj ma privedieš do šialenstva. A stavím sa, že mi nepovieš, ktorá je tvoja obľúbená farba. Však?"
„Biela." Bez akéhokoľvek presviedčanie odpovedala. Vážne? Ona mi to len tak povedala? Prekvapene som na ňu pozeral.

„Nechcem ťa už toľko trápiť. Ale nemusíš mi kupovať biele tulipány. Nemusíš mi kupovať nič. Toto mi bohate stačí."
Kúpim jej ich aj tak.
Či chce, alebo nie.