Nikdy mi neublížiš

145. 🌹

Je koniec mája a ja som čo? Úspešne som zmaturoval. Očakával som, že ledva prejdem, ale zo sloviny som dostal trojku, z odborných predmetov som taktiež dostal trojku, ale z Angliny som dostal dvojku. Sám som bol z toho prekvapený, ale vytiahol som si celkom ľahkú tému no a Winter ma nútila naučiť sa všetky témy, takže aj keby som si vytiahol ťažkú vedel by som to.

Win má pred sebou ešte mesiac školy, a ja už chodím do práce k otcovi normálne od rána. Síce chodím tam až od ôsmej a som tam len do štvrtej, ale tak aspoň niečo. Mohol som si určiť sám pracovnú dobu, keďže otcovi je jedno kedy tam prídem, hlavné je že som tam a robím to čo robiť mám. A aj tak, cez deň je Win v škole, končí až okolo druhej, tretej medzi tým príde domov, stíha sa najesť, osprchovať a potom sa vždy u nej zastavím po práci, alebo spolu niekam ideme. A takto to je každý deň dookola.

Ale musím povedať, že si Win sa naozaj vôbec nenudím. Skoro každý deň, niekam chodíme či už len my dvaja, alebo ide s nami Jord aj Mia. Mii už pomaly začína rásť bruško. Ja z toho nejakú vedu nerobím, ale Win a Mia sa nad tým rozplývajú každý deň. Už aj Jord je z toho občas na prášky, ale tvári sa, že je všetko v poriadku. Ale aj tak si myslím, že sa toho všetkého trochu bojí. Nečudujem sa mu, asi aj ja by som sa bál.

A dnes, beriem Win na menší výlet, takže dúfam, že sa jej bude páčiť.
Hneď po práci som sa zastavil u nej. „Inač Win, dnes som ťa chcel niekam vziať, čo ty na to?"
„Neviem Alex, dnes sa necítim najlepšie." Škoda a ja som sa už tešil, že jej ukážem niečo úžasné, čo som našiel.

„V poriadku Zlato, preložíme to nabudúce. Dnes budeme oddychovať." Navrhol som je.
„Nie Alex, nechcem aby si niečo prekladal, bolí ma len hlava dám si tabletku a budem v pohode. O pol hodinku môžme kľudne vyraziť." No ako chce, nebudem ju presviedčať, aby ostala doma, ale ani aby šla silou mocou so mnou. Nechal som rozhodnutie na nej. Napokon si zobrala tabletku, niečo sme zjedli a mohli sme vyraziť. Nasadli sme obaja do môjho auta a išli sme.

*****************************

Zavri oči Win, len na chvíľku. Sľubujem, že sa ti to bude páčiť. „A ak nebude?" spýtala sa ma neisto.
„Ver mi, že bude." Viedol som ju cez obrovskú lúku, musela mať zatvorené oči, pretože som nechcel, aby hneď všetko videla. Dnes som nemal pre ňu žiadne prekvapenie ani nič, len naposledy, keď som tadiaľto šiel autom, som si povedal, že tu musím Winter určite zobrať. A toto bude ďalšia z mojích vecí na zozname, zobrať ju niekde, kde sa jej to bude neskutočne páčiť. A myslím si, že toto miesto, nemá konkurenciu.

„Dobre Win, tak na tri môžeš otvoriť oči. Pripravená?"
„Neviem či som pripravená, ale začni."

„Takže. Raz. Dva. Tri." Vtedy Win otvorila oči a takisto aj ústa. Ostala stáť v nemom úžase. Raz sa usmievala, potom zase obdivovala všetko naokolo, a nakoniec sa vrhla na mňa a vášnivo ma pobozkala. „Toto je niečo nádherné Alex."

Znova sa usmievala, pozerala sa pred seba a obdivovala obrovskú lúku, plnú tulipánov. Viem, že tieto kvety miluje, takže bol som si istý, že toto sa jej bude páčiť a nemýlil som sa. „Ako si to tu vlastne našiel?"
„Vieš, minule keď som šiel s otcom do vedľajšieho mesta na tú poradu, cestou som si všimol toto. Musel som ťa tu zobrať, viem že miluješ tulipány a takisto aj mňa. A čo je lepšie ako kombinácia mňa a tulipánov?"

 Vtedy som ani neviem za čo, dostal takú jemnejšiu ranu do ruky. „Och si strašne namyslený Alex." Povedala Win a len krútila hlavou. No možno som, ale aj tak ma ľúbi.
Napokon sme si tu na chvíľu sadli. Ja som si dal dole mikinu, aby Win nesedela na zemi a obdivovali sme toto všetko naokolo. Winter úsmev z pier nemizol. Tvárila sa tak, akoby si chcela tento výhľad pamätať už navždy.

Sedeli sme na lúke hodiny, pozorovali sme spoločne západ slnka, užívali sme si kľud a hlavne to, že môžeme byť spolu. Jeden pri druhom. Ale naozaj sme tu sedeli dosť dlho, a mne už fakt vyhladlo. „Čo keby sme sa šli niekam najesť Win?" navrhol som jej.
„Nechcem jesť Alex, znova mi nie je dobre." Trošku som sa o ňu začal báť, dúfam že ju to čím skôr prejde. Nechcem aby jej bolo zle.

„Dobre zlato, tak poď. Pôjdeme domov, nech sa môžeš kľudne z toho vyspať." Postavil som sa prvý, Winter sa postavila hneď po mne, ale všimol som si na nej, že sa zatvárila nejak čudne. „Win? Si v poriadku?" Spýtal som sa. Iba mi pokrútila hlavou, že nie a začala padať k zemi. Odpadla. Našťastie, som ju stihol včas zachytiť, aby nespadla na zem.

„Winter! Win! Preber sa." Snažil som sa ju zobudiť, lenže ona nevnímala. Nikdy sa mi niečo podobné nestalo. Nevedel som, čo mám robiť. Bol som v šoku a celý som sa triasol.. „Win prosím.. otvor oči." Do tých mojích očí sa začali tísnuť slzy, bál som sa. Neskutočne som sa o ňu bál. Prvé čo ma v tej chvíli napadlo, bolo zavolať doktorovi Lucasovi. Rýchle som vytočil jeho číslo, našťastie mi to dvihol hneď. „Winter odpadla, neviem čo mám robiť."

„Najprv sa ukľudni Alex, s jej stavom je to normálne. Povedz mi kde si. Len sa ukľudni a pokús sa nahmatať jej tep." Najprv som mu nadiktoval adresu. Kurva ako mám ja vedieť, kde sa dá nahmatať tep? „Asi som ten tep nahmatal. Neviem, nie som si istý." Odvetil som Lucasovi, keď som si myslel, že som jej konečne nahmatal tep na ruke.

„Dobre Alex a teraz, si skús všimnúť ako dýcha, či je to pravidelné, alebo nie.." Možno by sa niekomu zadalo, toto všetko jednoduché, ale keď vám pred očami odpadne človek, ktorého milujete najviac na svete, nedá sa zachovať kľud, ani nič podobné. „Dýcha. Pravidelne to nie je, ale mám pocit, že sa jej dýcha ťažko."

„Dobre Alex, sanitka je už na ceste za pár minút je pri vás, ničoho sa neboj, bude v poriadku. Ak môžeš, zober ju a choď niekde kde ťa so sanitkou hneď uvidia, aby vás dlho nehľadali, ja budem stále na telefóne dobre?"
„Dobre." Zodvihol som Win na ruky, a niesol som ju k autu, ktoré bolo na príjazdovej ceste.

Našťastie lúka nebola ďaleko, len pár metrov. Keď som konečne dorazil k autu, započul som sanitku, jedno šťastie, že toto miesto nie je ďaleko. Celý čas som držal Win na rukách a prosil som ju, aby sa prebrala, hovoril som jej, že to bude v poriadku, aj keď ma určite nepočula.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo, ale ja som mal pocit, akoby sa zastavil čas, akoby toto všetko trvalo celú večnosť. Sanitka zastavila rovno pri mne. Vytiahli nositká a mne z rúk zobrali Win. Nechcel som ju nechať samú, ale do sanitky mi nedovolili ísť. Spomenul som si, že mám mobil vo vrecku. „Sanitka už je tu. Idú do nemocnice." Povedal som do telefónu Lucasovi.

„Dobre Alex. Choď za sanitkou, ale dávaj si pozor, hlavne sa ukľudni bude to v poriadku. Ja zavolám jej rodičom." Oznámil mi Lucas. Iba som zrušil telefón. To čo mi povedal, som úplne ignoroval a ponáhľal som sa za sanitkou. Bolo mi úplne jedno, že poruším všetky predpisy, hlavné je, že budem čím skôr v nemocnici.

*************************

Najhoršie na tom všetkom, je to debilné čakanie. Sedím v tej hlúpej nemocnici už asi hodinu a absolútne neviem čo s ňou je. Prišli už aj jej rodiča. Ich k Winter pustili, ale mňa nie, keďže nie som jej blízka rodina. Nahnevalo ma to. Ja chcem byť pri nej, potrebujem ju vidieť aspoň na chvíľu. Nedokážu si predstaviť, čo prežívam, keď netuším čo s ňou je.

Po asi ďalšej pol hodine, konečne vyšiel Lucas. „Čo je s ňou?" Spýtal som sa ho.
„Jej stav je stabilizovaný Alex."

„Bude v poriadku?"
„Vieš, mal by si si na chvíľu sadnúť Alex. Musíme sa porozprávať." Po týchto slovách, moje srdce vynechalo zopár úderov.