Nikdy mi neublížiš

73. 🌺

„Dobré ránko spachtoš, dúfam, že som ťa nezobudil." Zavolal som jej, hneď ako som vstal.
„Máš jedno šťastie, že som pred chvíľou vstala." No tak to mám  šťastie, pretože Winter je schopná, asi aj vraždiť, keď ju niekto zobudí cez víkend. Aj keď mňa by určite nezabila, až veľmi ma na to ľúbi. Určite by som jej chýbal, kto by jej potom robil, každý deň nervy, keď nie ja.

„Nenudíš sa? Dal by som si čaj."
„Jasné, môžme niekam zájsť."

„Tak sa prichystaj, o chvíľu som u teba." A zložil som. Ja som bol už oblečený, už len na seba hodím bundu a môžem vyraziť. Cesta k Winter trvá peši asi tak dvadsať minút, ale autom som tam ani nie za päť, kedy ako. Takže je jasné, že nebudem, tak ďaleko, chodiť peši. Za pár minút som bol pri Winter.

Čakala ma už vonku. Nasadla do auta a išli sme do našej obľúbenej kaviarne.
„Čierny čaj, ako vždy?" Opýtala sa milá čašníčka Winter. Ona jej na to, len prikývla. Ja som si dal pre zmenu ovocný, v tomto počasí, mi čaj padol vhod. Od včera v kuse sneží, vonku je už krásne bielo, čo sa Winter až tak nepáči. Chýba jej jeseň. Ale ako som jej už povedal, nemôže byť jeseň celý rok.

Ako vždy, zasedeli sme sa tam celkom dlho. Aj keď sme spolu každý deň, aj tak sa vždy máme o čom rozprávať. Potom sme odišli preč. Navrhol som Winter, aby sme sa išli, len tak niekde prejsť. Čudoval som sa, ale súhlasila. Vybrali sme sa do parku. Chytil som ju za ruku a išli sme.

„Ako tak pozerám Alex, aj zima má svoje čaro. Je to tu celkom pekné." Normálne som ostal prekvapený, Winter sa páči sneh? Ozaj? Veď z duše ho neznáša. „Áno Win. Máš pravdu, je to tu fakt pekné." Len tak, sme sa v tichosti prechádzali parkom. Nemusíme sa rozprávať a je mi s ňou dobre.

„Ale, ale, koho to tu vidím, naše hrdličky." Ozval sa niekto za nami. Vedel som, kto to je. Ten hnusný hlas, by som spoznal kedykoľvek.
Otočil som sa. „Čo chceš Dylan?"

„Ale nič, len vás pozdraviť." Cítil som, ako mi Winter silnejšie stlačila ruku, viem, že nebola nadšená, z jeho prítomnosti. Ani ja som nebol. „Daj si odchod Dylan, nemáme na teba náladu."
„Ty na mňa možno náladu nemáš, ale Winter určite áno. Veď pozri na ňu, aká je nadšená z toho, že ma vidí." Povedal Dylan.

Vtedy som pustil Winter  a chytil som Dylana za bundu pod krkom. „Kurva, povedal som ti, že nám máš dať pokoj. Nevieš to pochopiť?!" Kričal som na Dylana. Neviem prečo som tak vybuchol, ale keď mu raz poviem, že nám má dať pokoj, tak nech nám ho dá. „Nie, neviem to pochopiť. Budem vám strpčovať život, ešte dlho."

Už som to nevydržal a jednu som mu vrazil. A potom ďalšiu, ani neviem kedy a ten kretén mi to stihol vrátiť. A zrazu sme sa začali biť. Váľali sme sa po zemi a päsťami sme sa udierali, hlava nehlava. Počul som Winter, ako niečo kričí, ale vôbec som ju nevnímal.

Ani neviem, ako dlho sme sa bili, zrazu ma z neho niekto odtiahol. Bol, to nejaký cudzí chlap, nepoznal som ho. „Pustite ma!" Kričal som. „Ja toho idiota zabijem!" Znovu som skríkol. Ale ten chlap ma naďalej držal. Dylan ležal na zemi, celkom dosť dobitý.

„Hej chlapci, okamžite sa ukľudnite, lebo na vás zavolám policajtov." Dohováral mi ten chlap, ktorý ma držal. Potom ku mne pribehla Winter. Plakala. Neviem prečo. Všetko sa to udialo tak rýchle. Ešte stále som rozdýchaval tú bitku.

Winter začala tomu chlapovi, za niečo ďakovať a povedala, že ma zoberie preč. On len kývol a videl som, ako pomáha vstať Dylanovi.
Winter ma viedla k autu, stále mala slzy v očiach. Nehovoril som nič. Chcel som ísť najprv domov a tam sa porozprávame. Ona chcela asi to isté. Nasadli sme do auta a boli sme ticho, až kým sme neprišli ku mne.