Nikdy mi neublížiš

144. 🌸

Vážne je už apríl? Naozaj, zastavte niekto ten čas, pretože ja nič nestíham. V poslednej dobe len práca, škola, dokonca učenie. Či chcem či nechcem, musím sa učiť o chvíľu maturujem a Win sa mi už teraz vyhráža, že ak to nedám, nech si ju neželám. Nie, že by som sa jej bál, ale tak trošku áno. Keby som náhodou nezmaturoval, som si istý, že by som celé dni musel sedieť doma, a učil by som sa s ňou. A učiť sa s ňou je ozaj niečo strašné. Dúfam, že nebude chcieť byť učiteľka, keď áno chúďatka deti. Ona bude veľmi, veľmi prísna učiteľka. Ale aj tak ju ľúbim.

Dnes mi Win povedala, že má pre mňa menšie prekvapenie, pretože chce prekonať svoj strach, ale musím tam byť s ňou. Bojí sa výšok, takže typujem, že to bude súvisieť s tým, ale no možno že sa mýlim. Neviem. Uvidím máme sa stretnúť až poobede, a je zatiaľ ešte len desať hodín ráno. Ja netuším, prečo nespím veď je sobota. Aspoň sa môžem v kľudne naraňajkovať, osprchovať, ležať v posteli, až kým nebude pol druhej a potom pôjdem za Win.

*******************

Ani neviem kedy a ja som už bol pri Win. „Ahoj Zlato, už si mi chýbala, dlho som ťa nevidel."
„Nevideli sme sa od včera večera Alex. Ale aj ty si mi chýbal." Pritísol som si ju k sebe a venoval som jej dlhý bozk na čelo.

„Tak, čo máš dnes v pláne? Kam si chcela ísť?"
„Nechaj sa prekvapiť, len mi daj ruku a poď. Nie je to ďaleko." Ubezpečovala ma. V pohode, mne dlhá chôdza problém nerobí, to väčšinou ona sa sťažuje, že je všetko straaašne ďaleko.
Ale, ako aj Win povedala, že to nie je ďaleko, tak to ďaleko naozaj nebolo. Prešli sme len na druhý koniec mesta, kde je obrovský most a pod ním jazero. Takže dobre som si myslel, že to bude niečo čo sa týka výšok.

„Tak sme tu, zastavila sa Win." Všimol som si dvoch chalanov, ktorý pravdepodobne ta tom moste niečo pripravovali. Došli sme k ním Win ich pozdravila a jedného z nich objala. Och, prečo sa jej ten debil dotýka? Ale všimla si môj pohľad, ako v mysli zabíjam toho chalana. „Inak Alex, toto je môj bratranec Mike a jeho kamoš. Mike ma už dlho presviedčal na bungeejumping, lenže  nemala som odvahu, ani teraz nemám, ale chcem to skúsiť. S tebou." Na perách sa mi vyčaril úsmev. Je fakt milé to, že sa to bála skúsiť dlho, ale že so mnou, by do toho šla.

Zoznámil som sa s tým jej bratrancom aj jeho kamarátom a začali nám vysvetľovať, ako to bude celé prebiehať. Čo môžme a čo nemôžme robiť a proste blbosti, aby sa nám nič nestalo. Winter vyzerala byť dosť nervózna, ale sama to chcela nikto ju do toho nenútil, no už keď sme tu, tak to nemôže len tak vzdať.

Keď nám chalani všetko vysvetlili, museli sme si nasadiť výstroj, nejaké chrániče, priblbu a nakoniec tie popruhy. Win najprv chcela, že skočí sama, lenže aj jej bratranec jej povedal to, že najlepšie bude, keď pojde buď so mnou, alebo sním. Proste len, má strach z výšok, jej zdravotný stav nie je boh vie čo, a ak by sa niečo stalo, je lepšie, keď pri nej niekto bude, kto hneď všetkých zalarmuje, že sa niečo stalo...

„Pripravená?" Spýtal som sa jej, keď sme už stáli na zábradlí. Nesmelo mi prikývla. Cítil som, ako sa celá chvela, viem že sa bála, ale už sme tu. Delí nás od toho len jeden krok. „Win, ak to nechceš, povedz nič sa nedeje." Ani som to nestihol dopovedať a vtedy sa Win sama od seba pohla a stiahla ma so sebou. Myslel som si, že ju budem presviedčať dlhšie a nakoniec netrebalo.

Ten pocit, bol neopísateľný, aj keď mám pocit, že som na chvíľku pri tom zoskoku ohluchol. Winter vie, dosť nahlas kričať, ale fakt pocit to je neskutočný. Ten adrenalín a to všetko okolo toho. Bola to pecka a ešte keď to bolo s Win, tak to bolo to najlepšie. V tej rýchlosti, si človek ani nevšíma uvedomovať, všetko okolo keď padá, ale už keď sme zastavili a len tak sa pohúpavali až vtedy stál ten pohľad za to. Aj keď sme viseli dole hlavou.

„V pohode Win?" Spýtal som sa jej len tak pre istotu. S úsmevom mi prikývla, že je v pohode. Všimol som si, jej nadšenie v očiach. Po dlhej dobe, pôsobila tak šťastne, bezstarostne. Prial by som si ju vidieť takúto, každý jeden deň. Lenže aj keď sa každý deň tvári, že je šťastná ja viem, že nie je. 

Napokon nás oboch vytiahli späť hore. Bolo fajn, konečne cítiť zem pod nohami a nevisieť len tak, niekde nad vodou a k tomu dole hlavou. Prvé čo Winter urobila, keď sme boli už hore, bolo to že ma celou silou objala a ďakovala mi za to, že som s ňou išiel do toho. A že robím všetko pre to, aby sa cítila dobre. Má pravdu, všetko to robím pre to. Robím to pre nás, aby sme sa obaja cítili dobre, aby sme obaja boli šťastný a to minimálne navždy.
Jediné, čo chcem až do konca môjho života, každý deň vidieť. Je jej dokonalý úsmev.

Nemáte niekto soľ? Začínam mať z týchto posledných častí cukrovku, také to je presladené :D 

A možno by som časť opísala viac, lenže netuším ako bungeejumping prebieha,
takže neviem čo som tam mala písať. :)