Nikdy mi neublížiš

127. 🌺

Bol som rád, že ku mne prišla Winter. Aj keď bol som smutný z toho, že som nepočul telefón, keď mi volala pretože musela sama, čeliť Grace, ale Winter to zvládla aj bezo mňa. A celkom dobre. Ale Grace si nedala pokoj a znova musela chodiť otravovať. Budem sa musieť porozprávať s otcom. Pretože, pokiaľ tu bude pracovať ona, tak ja tu odmietam chodiť.

Z mojích myšlienok ma vyrušila Win. „Alex? Môžem sa ťa niečo opýtať?"
„Môžeš."

„Kto je Valentína?" spýtala sa so smutným pohľadom. Snáď nebude žiarliť na moju zlatú Valentínu. Musel som sa usmiať. Páčilo sa mi to, ako sa tvári, keď žiarli. „No vieš Win, Valentína je otcova sekretárka. A poviem ti, je to fakt kosť. Mladá, pekná. Všetky dievčatá sa môžu pred ňou schovať. Počkaj, zavolám ju tu, nech môžeš vidieť tu krásu na vlasnté oči." Winter sa zatvárila urazene.

Normálne sa na mňa nahnevala, zoskočila zo stola, ale ja som už držal telefón pri uchu a volal som Valentíne aby prišla na chvíľu sem. Počas toho, ako som vytáčal jej číslo, Winter na mňa škaredo zazerala a hovorila, že žiadnu Valentínu vidieť nechce a že ide preč. Ale našťastie nestihla odísť, pretože sa do kancelárie práve dovalila Valentína.

Otcova dlhoročná sekretárka. Pani, ktorá má skoro už päťdesiat rokov, je dokonca nejaká naša vzdialená rodina, nie je vôbec pekná a ma fakt strašne veľa kíl navyše. Winter na ňu prekvapene pozerala. Netušila kto to je. Tak som ich zoznámil. „Win. Toto je Valentína, otcova a vlastne aj moja sekretárka."

Winter na mňa nechápavo pozerala a začala ma vraždiť pohľadom. Vtedy jej doplo, že som si z nej len uťahoval a že som naschvál hovoril to, aká je Valentína sexy a pritom vôbec nie je. Valentína jej podala ruku a zoznámili sa. „Potreboval si niečo Alex, keď si ma tu volal?"
„Ani nie, len som sa chcel opýtať, ako pokračuje otec?"

„Už to majú skoro hotové, ale nemám ti nič viac povedať. Veď vieš, prekvapenie."
„No, dobre. Ja som chcel len vedieť, ako mu to tam ide. Tak ďakujem, môžete ísť." Poslal som ju preč a Winter sa ku mne s prižmúrenými očami približovala.

„Si hrozný Alex. Prečo toto robíš? Ozaj som sa bála, že máš nejakú sexy sekretárku. Prečo ma tak hneváš? Nestačí, že lozí za tebou Grace? Že ma vraždia pohľadom, všetky dievčatá z našej školy, lebo chodím s tebou? Myslím si, že to stačí, nemusíš ma hnevať ešte s takými vecami." Toto som asi posral, chcel som si z nej len trošku vystreliť, nevedel som, že sa jej to až tak dotkne. Ach, mal som radšej mlčať.

Viem, že už len to s tou Grace je tu na hovno a ja som to ešte posral s týmto. Podišiel som k Winter a snažil som sa ju objať, ale nechcela ma pustiť k sebe. „Mrzí ma to Win. Nemyslel som to tak. Ľúbim ťa, nechcel som ťa nahnevať. Prosím prepáč mi to." Nakoniec mi dovolila objať ju. No pri objatí som započul tichý vzlyk.

Prosím, že som ju nerozplakal? Trošičku som sa od nej odtiahol a uvidel som slzy, v jej očiach. „Prepáč mi to zlato. Nechcel som sa ťa tým dotknúť. Naozaj ma to mrzí." No ona len pokrútila hlavou a v tej chvíli jej po tvári stiekla slza. Nenávidím keď plače, nenávidím to, keď plače kvôli mne. „Plačeš kvôli tomu, že som si robil srandu s Valentínou?" No ona pokrútila hlavou, že nie.

Tak prečo potom plače? Alebo povedala jej Grace niečo, o čom neviem? Posadil som sa na stoličku a zobral som Winter k sebe na kolená. „Čo som spravil?"
„Nechcem sa o tom teraz rozprávať Alex. Pôjdem už domov."

„Počkaj. Mám prácu už len na pätnásť minút. Dokončím to a pôjdeme spolu. Počkaj na mňa prosím." Nechcel som aby šla sama. Chcel som ísť s ňou. Chcem byť pri nej a zistiť čo ju rozplakalo. Privinul som si ju k sebe a silno ju objal. Napokon prestala plakať a bolo jej o čosi lepšie.

Chcela si znova sadnúť na stôl, aby mi nezavadzala, ale ani takto, keď sedela na mojích kolenách, mi nezavadzia a chcem ju mať čo najbližšie pri sebe. Čo najrýchlejšie som dokončil svoju prácu a my sme mohli konečne odtiaľto odísť. Všetky papiere som odniesol Valentíne a povedal som jej, že už idem domov. Iba mi prikývla a ja som mohol ísť.

Jediné šťastie bolo to, že na recepcii nebola Grace. Neviem, kde práve bola, ale hlavné je, že ju nemusíme znova vidieť. Chytil som Win za ruku a ponáhľali sme sa spolu k autu, aby sme nikoho nestretli. A podarilo sa. Došli sme k autu bez toho, aby nás znova niekto otravoval.

Cestou som sa pýtal Winter, kde chce ísť či ku mne, alebo k nej. Povedala, že jej to je jedno. Takže som ju zobral k nám. Dá sa povedať, že cesta bola viac menej v tichosti, prehodili sme spolu len zopár slov. Pýtala sa ma, kde je vlastne môj otec a o akom prekvapení rozprávala Valentína.
Otec chce, aby som k nemu chodil častejšie.

Nemyslel to tak, že každý deň, vraj stačí aspoň tri krát do týždňa, podľa toho, ako budem chcieť ja, len chce aby som tu chodil pravidelne. No ale iba vtedy, ak budem stíhať aj školu aj prácu. Ale otec potrebuje svoju kanceláriu a keďže o poschodie vyššie, sú nejaké voľné miestnosti, tak sa rozhodol urobiť mi vlastnú kanceláriu.

Ako neviem čo ho to popadlo, ale od kedy som s Win, od kedy sa správam normále a od kedy som mu povedal, že chcem pracovať vo firme, je z neho úplne iný človek. Teší sa zo všetkého čo robím. Fakt je zvláštny, ale je to fajn. A tak veľmi ho potešilo to, že chcem pracovať tu, až mi musí urobiť vlastnú kanceláriu, aby som mu asi nezavadzal v tej jeho.

 Ale nechce aby som ju videl, pretože najprv ju chce dokončiť a až potom, ju môžem vidieť, celkom sa aj na to teším. Ako tak, som jej to všetko vysvetľoval, ocitli sme sa už pred naším domom. Prvá vec, ktorú som chcel doma urobiť to, bolo že sa chcem najesť a potom sa porozprávam s Win.