Nikdy mi neublížiš

107. 🌼

„Alex, nie je isté, či sa ešte niekedy vyliečim. Bojujem s tým, už tri roky. Áno posledný rok, som sa mala lepšie, ale zhoršilo sa to. Dosť sa to zhoršilo. Všetko, môže byť, už len horšie. Ja, pomaly asi zomieram. Som v takom štádiu, kedy nie je isté, či nová liečba zaberie. A pochybujem, že sa stane nejaký zázrak." Tieto slová ma zasiahli ešte viac, ako to, keď mi povedala, že sa so mnou chce rozíjsť.

Znova som začal plakať. Pochopil som to. Asi som pochopil to, že ju jedného dňa, kvôli tej chorobe môžem stratiť, ale som ochotný, to všetko podstúpiť a byť s ňou naďalej. Budem veriť v to, že sa z toho, raz dostane. Chcem tu byť pre ňu. „Win, ja nechcem aby sme sa rozišli. Aj napriek všetkému, chcem byť len s tebou, aj keď to bude neviem ako ťažké." No ona len krútila hlavou. Nechcela to.

„Milujem ťa." Povedal som jej.
„Nechcem, aby si ma miloval."

„Vieš, že mi v tom nijako nezabrániš."
„Nemôžeš ma milovať, dobre vieš, že ti na konci aj tak ublížim."

„Neublížiš mi, nech sa stane čokoľvek. Neboj sa. Nikdy mi neublížiš. Budem tu s tebou až dokonca." Rozplakala sa a hodila sa mi do náručia. Vedela, že tieto slová myslím vážne. Aj keď jej bude neviem ako zle, neopustím ju. Nato ju až príliš milujem.

Nech si nemyslí, že s ňou chcem ostať, len z ľútosti. Chcem byť s ňou pre to, lebo je to najúžasnejšie, čo ma kedy mohlo stretnúť. Dlho som ju držal v objatí plakala ona, a ja som plakal s ňou, ale veril som, že všetko bude v poriadku. Aj keď nie navždy.

Vedel som, že si to práve teraz, rozmyslela a dovolí mi byť s ňou. „Aj ja ťa milujem Alex." Šepla mi do hrude a ja som jej vtisol, bozk do vlasov. Ukľudnil som sa. Po týchto slovách mi bolo lepšie. Neskutočne mi tieto slová chýbali, bál som sa, že od nej už nikdy nebudem počuť to, že ma miluje. Chýbal mi jej dotyk a jej jemné pery.

Po čase sa Win upokojila a prestala plakať. Ospravedlnila sa mi za to, že mi nepovedala o svojej chorobe. A začala mi všetko vysvetľovať.

Keď sa tu prisťahovali, všetko bolo v poriadku aj jej stav. Lenže postupne jej začalo byť trošku horšie a jej stav sa zhoršoval. Posledné dni, chodila často do nemocnice. Preto mi vždy klamala, že je buď s mamou alebo u zubára. Aj keď šla akože k babke, bola dva dni v nemocnici, pretože jej nasaďovali novú liečbu, ktorá trvala dlhšie. Vybavila si, aby mohla ísť do nemocnice cez víkend a aspoň mala dobrú výhovorku, aby som na nič neprišiel.

Keď jej nedávno lekár povedal, že sa už nevylieči vôbec ju netrápilo ju to, že pomaly zomiera. Jediné, čo ju začalo trápiť bolo to, čo bude teraz so mnou. Ako mi to povie, ako to zoberiem. Preto sa chcela so mnou rozísť. Pre ňu to bolo v tej chvíli asi najlepšie riešenie. Myslela si, že mi tak menej ublíži.

Práve že, keby som nevedel o jej chorobe, keby mi nič nepovedal a zrazu by som zistil, že je to s ňou zle, zobralo by ma to ešte viac. Takto sa na to môžem, aspoň postupne pripravovať, môžem si s ňou užívať každý deň, čo najviac.

Pri jej rozprávaní som sem tam vyronil slzičku, ale snažil som sa neplakať. Už od začiatku, keď sme sa zoznámili, nechcela byť so mnou, nechcela mi ublížiť. To je ten dôvod, prečo ma vždy odmietala, keď sme sa spoznali. Ale nakoniec sa so mnou dala dokopy, lebo si myslela, že je na tom lepšie, no nie je.

A teraz v poslednom období,  keď mi všetko tajila, nevedela, ako mi to má povedať, tak preto mi klamala. Nútila klamať aj svojich rodičov, nechcela aby mi to povedali. Bála sa mi to povedať, lebo si myslela, že sa s ňou kvôli tomu rozíjdem. Že ju nebudem chcieť pre to, lebo je chorá. Tak sa radšej rozišla, ona so mnou a nechcela mi povedať dôvod.
Toto všetko bol ten dôvod.

Nehnevám sa na ňu. Nikdy by som sa na ňu, kvôli tomu nehneval. Proste, to bolo pre ňu v tej chvíli, najrozumnejšie riešenie. Všetko jej odpustím, aj to že mi klamala. Aj keby ma podviedla, ako som si predtým myslel, odpustil by som jej aj to. Milujem ju tak veľmi, že sa nedokážem na ňu hnevať kvôli ničomu.

Bol som rád, že mi povedala, ako to všetko je. Aj keď teraz o tom všetkom nie som schopný premýšľať, v tejto chvíli myslím len na to, že som konečne s ňou.

Pritísol som sa k nej a pobozkal som ju na pery. Nevedel som sa jej nabažiť. Toto sú tie pery, ktoré chcem bozkávať už navždy. Neviem, čo by som robil, keby so mnou nechcela byť, aj napriek tomu, čo mi všetko povedala.

Nakoniec mi navrhla, aby som u nej prespal. Súhlasil som. Napísal som našim, že sme sa udobrili a spím dnes tu. Aj tak už bolo celkom dosť hodín a dnešok ma naozaj vyčerpal. Ľahli sme s Win do postele, ľahla si na mojú hruď, ako vždy a pomaličky sme spolu, v objatí zaspávali. Toto mi zo všetkého, chýbalo asi najviac.