Nikdy mi neublížiš

137. 🌸

Dnes je znova pondelok, ja už mám po škole a zase sedím v práci. Vyzeralo to na celkom kľudný deň. Keď som vošiel do firmy, na recepcii nikto nebol, nikto ma neotravoval so zbytočnými otázkami, takže na začiatok to bolo fakt v pohode. A asi po hodine, keď som si robil svoju robotu, zrazu sa na mojej kancelárii rozrazili dvere a dnu vošla extrémne nahnevaná Grace. Už z jej pohľadu som vycítil, že práve v tejto chvíli nastane peklo.

„Ty hajzel!" Začala na mňa, z ničoho nič vrieskať. „Čo si nakecal tvojmu fotrovi?" Nechápal som, o čom to hovorí. „Kvôli tebe, som dostala výpoveď, do konca týždňa musím odísť. Si obyčajný úbožiak, čo si mu zase nerozprával? A čo som t urobila, že si ma odtiaľto takto vyštval. Čo, nedokážeš so mnou pracovať, pretože sa bojíš, že my podľahneš, alebo čo?" Vtedy som sa z chuti zasmial. Akože ona sa ma naozaj, pýta čo mi urobila?

„Vieš Grace, nemusel som otcovi povedať nič. Jediné čo som povedal, bolo to, že buď odídeš ty, alebo ja. A pravdepodobne si už vybral. A sama si za to môžeš, keby si ma tu nechodila otravovať, keby si sa nenavážala do Winter, nič z toho, nemuselo byť."
„Za toto mi ešte draho zaplatíš, ty idiot, toto len tak nenechám!" Vyhrážala sa mi.

 No veď nech sa mi vyhráža, je mi totálne ukradnutá. Ešte chvíľu stála pri dverách, nadávala mi do debilov, úbožiakov, idiotov a neviem čo všetko. Napokon konečne trieskla dverami a odišla preč.

Pocítil som úľavu, konečne mi tu nebude strpčovať život a budem mať, od nej pokoj. Ale na druhej strane som sa cítil aj trošku blbo, veď predsa prišla kvôli mne, o prácu. Vlastne, ona mi môže byť ukradnutá, aj keby nemala z čoho žiť, môže mi to byť jedno. Je to len jej chyba. No aj tak, má tu byť ešte dokonca týždňa, dnešok nejak prežijem, ale poviem otcovi, že tu prídem radšej až na ďalší týždeň, keď tu už ona nebude. Ako ju poznám, každý deň mi tu bude chodiť vykrikovať blbosti a to fakt nepotrebujem.

Normálne mi správa o tom, že Grace odchádza úplne zlepšila deň, och dnešok je fakt super. Už sa teším na to, keď o tomto poviem Winter, určite sa bude tešiť so mnou. Po práci sa určite zastavím pri nej.

Konečne som si mohol v kľude a s dobrým pocitom, robiť svoju prácu, bez toho aby ma vyrušovala nejaká krava z recepcie, tento deň, fakt nemôže byť lepší. A ďalšie budú určite už len lepšie a lepšie. V to verím. Ani neviem kedy, a čas tu mi zbehol ako voda. Zobral som si svoje veci a mohol som ísť preč.

Keď som odchádzal, na recepcii bola ešte Grace, samozrejme nemohol som si odpustiť blbú pripomienku. „Maj sa Grace, vidíme sa ešte.." Potom som sa zatváril zamyslene a dodal som. „Jaj vlastne, my sa už viac neuvidíme, pretože máš padáka. Čau." Len som sa na ňu škodoradostne usmial, a odkráčal som preč. Ešte niečo za mnou kričala, ale boli to len nejaké nadávky, tak som to vôbec neriešil.

Cestou k Win, som za zastavil v kvetinárstve a kúpil jej kyticu, jej obľúbených tulipánov, už dlho som jej nedoniesol kvety, tak ju týmto dúfam, že poteším.. Za pár minút som stál pred jej domom. Zazvonil som na dvere a tie, mi otvorila jej mama.

„Zdravím teta, prišiel som za Win." Oznámil som jej s úsmevom.
„Winter nie je doma. Je v nemocnici..." Povedala mi. Po týchto slovách, mi vypadli kvety z rúk a ja som nechcel veriť tomu, čo práve povedala..

Viem, že som časť ukončila strašne. :D ale zvykli ste si však? :D
Nebojte, zajtra bude určite nová časť.

Inak začala som písať nový príbeh, klasika o tínedžeroch, nejaké tie lásky, hádky, nenávisť atď. mám premyslený skoro celý dej a tak, ale absolútne ma nenapadá žiaden názov na Príbeh. Takže, ak by ste mali náhodou nejaký dobrý nápad, ako sa môže príbeh volať, alebo poznáte nejaký krátky citát atď. Kľudne mi to napíšte do komentára, možno sa mi niečo zapáči, alebo to nejak všetko pospájam a budem mať konečne názov pre príbeh. :D