Nikdy mi neublížiš

24. 🌹

Winter som sa ospravedlnil za tie kvety, ozaj som netušil, že môže mať na nich alergiu a sľúbil som jej, že zistím, aké ma rada a najbližšie dostane tie. Zobral som ju do jednej reštiky. „Dúfam, že si nič nejedla."

„Jedla, ale možno niečo ľahké zvládnem." Winter nevyzerá, že toho dokáže zjesť veľa, je celkom dosť chudá. Oproti mne je úplne maličká a chudučká, ale aj tak sa mi páči. Cítim sa ako jej veľký ochranca. Sadli sme si za stôl a začali sme vyberať. Ja som si dal, steak a ona si vybrala nejaký šalát, pretože nie je hladná. „A na pitie si dáš čo? Vodu, alebo niečo alko?"

„Nepijem alkohol. Vôbec." Vau, prekvapuje ma čím ďalej, tým viac. Dievčatá v jej veku sú naliaté skoro stále, ale je veľmi dobré, že ona taká nie je. Dala si minerálku a ja tiež.
Myslím, že sa tu Winter celkom páčilo. Nesťažovala sa a celkom sme sa bavili. Stále sme sa mali o čom rozprávať, aj keď som sa tomu naozaj čudoval. Tak dobre, ako s ňou mi ešte s nikým nebolo.

Vlastne s nikým som netrávil toľko času, len tak. V reštaurácii sme sa nezdržali nejak dlho, najedli sme sa porozprávali a potom sme išli preč. Rozhodol som sa, že ju zoberiem neďaleko k jednému jazeru. Raz som tam pretiahol jednú babu, ale o tom radšej pomlčím, je to fakt pekné miesto.

Keď sme tam došli, akurát sme stihli západ slnka. Jazero obklopovali stromy, z ktorých pomaly opadávalo lístie a slnko sa v nádherných oranžových farbách odrážalo vo vode.
Winter sa v tichosti a s nemým úžasom pozerala na túto krásu a ja som obdivoval ju.
„Je to tu nádherné Alex." Prikývol som.
„Milujem jeseň." Dodala Winter a sadla si na zem.

Prisadol som si k nej. „Myslel som si, že máš rada zimu." Pokrútila hlavou.
„To si myslí každý, ale za to, že sa volám Winter, tak nemusím mať rada zimu. Zimu rada nemám, zbožňujem jeseň a všetky tie farby stromov, to sychravé počasie, milujem všetko čo sa jesene týka."

Tak, znova som sa mýlil. Potom sme sa v tichosti pozerali na jazero. Vtedy som si uvedomil, čo znamená veta, že s niektorými ľuďmi má aj ticho význam. To bola presne táto chvíľa. Nemuseli sme sa rozprávať o ničom a bolo mi s ňou úžasne. Po čase si oprela hlavu o moje rameno a ďalej sme sledovali výhľad.

Sedeli sme tam tak dlho, že už stihlo zapadnúť slnko. Potom sa Winter na mňa pozrela. „Je mi tu s tebou fajn.."
Usmiala sa a ja som mal chuť pobozkať ju.
Lenže v tej chvíli sa postavila. „Je mi tu s tebou ozaj fajn, ale mala by som už ísť domov."

Vážne? Dúfal som, že ma bude chcieť pobozkať aj ona, úplne to tak vyzeralo, ale ona sa len postavila a povedala, že už musí ísť domov. Nechcel som ju tu držať nasilu.
Súhlasil som. Postavil som sa tiež a išiel som ju odprevadiť.